zaza

Mnohí z nás určite zachytili správy o hromadných úhynoch vtákov na začiatku tohto roku. Či už to bolo v USA v štáte Arkansas, kde ich na Silvestra spadlo z oblohy asi tri tisíc, alebo v štáte Louisiana kde našli 450 mŕtvych operencov a v posledných dňoch aj vo Švédsku.

Je smutné počúvať takéto správy, ale ešte smutnejšie je, keď sa vás niečo podobné osobne týka.

Dnes ráno prišiel za mnou do kúpeľne manžel aby mi celý skormútený oznámil, že má smutnú správu, lebo nám zomrela Dášenka. Dášenka bol jeden z našich papagájov, 10 ročná korela chocholatá. Vyzerala takto:

Bolo to pred 10 rokmi, keď jedného dňa syn s manželom došli z tenisu s maličkým papagájom v požičanej klietke, ktorý sa pri ich hre posadil môjmu synovi na plece. To bolo moje prvé stretnutie s korelou. Nuž čo, už nechali sme si ju. Veterinár ju vyšetril, bol to krásny zdravý, strieborno sivý samček, ktorému sme dali meno Bruno. Uletel asi od dobrého pána, ktorý sa mu poctivo venoval. Lebo Bruno bol veľmi spoločenský, cvičený, pekne išiel na ruku a krásne vyspevoval. Nakúpili sme príslušnú literatúru a potrebné vybavenie a začal sa náš život s korelami. Najprv teda len s jednou, Brunom, ale keď sme zaregistrovali, že si Bruno vyšklbáva pierka, čo môže byť podľa múdrych kníh aj prejavom osamelosti, rozhodli sme sa kúpiť mu družku. Ale, chyba lávky! Môj syn s manželom síce priniesli z drobnochovu malú napoly mŕtvu korelku, ktorá zostala v obchode posledná, ale čo na tom, keď Brunovi sa vôbec nepáčila. Dášenka, lebo o nej je reč, bola od začiatku taký malý úkropeček. Chýbal jej jeden pazúrik a mala problémy s trávením, lebo jedla takmer celý deň a mištička bola skoro vždy plná. Je jasné, že takému fešimu ako bol náš Bruno, sa táto popoluška nepáčila. Vyvrcholilo to až tým, že sme boli asi o dva roky neskôr, nútení kúpiť pre Bruna ďalšiu samičku. V obchode sme tentoraz pozorne vyberali, aby sme mu ulahodili a aby si pasovali aj povahou. Tak sa k nám dostala v poradí tretia korela, Alenka.

Alenka s Brunom tvorili od začiatku ideálny pár. No ideálny, ako ideálny. Bruno, ktorý je aj vzrastom od nej trochu menší, zrazu začal ťahať za kratší koniec. Nemohla som si ho už brať voľne so sebou do kuchyne, lebo Alenka okamžite spustila neznesiteľný škrekot a on ako správny manžel letel naspäť k nej. Postupne Alenka párkrát zahniezdila a zniesla aj vajíčka, na sedení ktorých sa s Brunom  poctivo striedali. Ale potomstva sme sa nedočkali.

Dášenka sa takto ocitla akoby na vedľajšej koľaji. Ale jej to vôbec nevadilo. Mala svoj kľud a lásku môjho syna. Voľne ju púšťal von a dovolil, aby mu chodila po celom tele a venoval jej takmer všetku svoju pozornosť. Ona na oplátku, keď ho nemala v dohľade, začala usedavo škriekať a domáhala sa jeho prítomnosti. Preto dnes, po 10 rokoch jej života, je logicky najsmutnejší môj syn. Ale klamala by som, keby som povedala, že ja nesmútim. Smútim a veľmi. Ale utešuje ma fakt, že sme jej darovali 10 rokov, dúfam pekného života, lebo v tom obchode by bola ako posledná, vysilená a de facto menejcenná, uhynula.

Tiež som rozmýšľala, či je lepšie nemať domáceho miláčika, zvieratko, lebo potom človek nie je tak citovo zaangažovaný a nemá problém vyrovnávať sa s takýmito stratami. Ale to asi nie je cesta. Lebo všetky naše zvieratká, čo sme mali a ešte máme, nás nejakým spôsobom obohatili. Aj naša nereprezentatívna Dášenka. A jej stratu musíme brať tak ako všetko. Je to proste život.