Možnože niektorí z Vás vedia, čo je to tzv. „Stendhalov syndróm“. Trpel ním známy francúzsky spisovateľ 19. storočia Stendhal, ktorý v roku 1817 navštívil Florenciu. Je to stav spôsobený pretlakom zážitkov z umeleckých diel, ktoré sú umiestnené na relatívne malej ploche. Príznakom syndrómu je akýsi kultúrny šok, ktorý sa môže prejaviť búšením srdca, omdletím, záchvatmi paniky až úplným zrútením sa.
Niečo podobné, ale nie až také intenzívne, som prežívala aj ja na vlastnej koži, keď som mala konečne možnosť navštíviť moju vysnívanú Florenciu. Áno, bol to úchvatný zážitok, týždeň sa túlať po námestiach, kostoloch, galériách, palácoch, mostoch cez rieku Arno a v spleti čarokrásnych uličiek tohto klenotu renesancie. Florencia bola centrom európskej renesancie, kde žili a tvorili Michelangelo, Leonardo da Vinci, Brunelleschi, Donatello, Raffael, Botticelli a iní, ktorých podporovatelia, rod Medici, bol takmer 300 rokov (od 1434 s prestávkami, do 1737) zárukou kultúrneho rozkvetu tohto krásneho mesta.
I keď je ťažko vybrať niečo, čo by z umeleckého hľadiska bolo najnádhernejšie, z pohľadu histórie ma silno upútal nielen životný príbeh, ale aj samotný zjav dominikánskeho mnícha Savonarolu, ktorý spolutvoril dejiny Florencie v časoch jej najväčšej slávy.
Pri našej návšteve kláštora San Marco, v ktorom vo Florencii Savonarola žil, pri pohľade na jeho autoportrét, mi behal mráz po chrbte. Až hrôzostrašný výraz jeho tváre mi dovolil pochopiť, prečo mal tento mních taký obrovský vplyv na masy.
Girolamo Savonarola sa narodil v roku 1452 vo Ferrare, kde študoval medicínu. V roku 1475 tajne opustil svoje rodné mesto a vydal sa pešo do Bologne, kde vstúpil do kazateľsko-žobravého rádu dominikánov. Prvý krát navštívil Florenciu v roku 1482, kedy dominikánsky kláštor San Marco prežíval svoju najlepšiu éru. Ale už v tej dobe, sa medzi dominikánskymi mníchmi viedla zásadná debata o princípe nemajetnosti. Pápež Sixtus IV. totižto v roku 1475 vydal dekrét, ktorý tomuto mníšskemu rádu dovoľoval vlastniť majetok. Ortodoxní dominikánski mnísi to vnímali ako sklon k luxusu, hlavne v prípade kláštora San Marco, ktorý vďaka podpore Mediciovcov prekvital. Keď sa v roku 1490 Savonarola vrátil do Florencie po tretí krát, jeho radikalizmus sa už prejavil naplno. V januári 1491 po prvý krát verejne vystúpil v dóme Santa Maria del Fiore a vo svojej kázni obviňoval bohatých z plytvania, mocných z tyranie a odsudzoval morálny úpadok spoločnosti. Ešte v ten mesiac sa stal predstaveným kláštora San Marco. V prorockých kázňach stále ostrejšie predpovedal rozpad cirkvi, Florenťanom hrozil božím trestom a nebezpečenstvom druhej potopy sveta. Až neskôr sa jeho kázne začali viac orientovať na sociálne a politické otázky, pričom obnovu spoločnosti videl v teokratickej forme vlády. Priepasť medzi Savonarolom a Mediciovcami sa neustále prehlbovala. Keď sa dostal do čela mesta neschopný Piero de´ Medici, vďaka ktorého chybným rozhodnutiam sa mesto dostalo do jednej z jeho najhorších kríz a v roku 1494 dorazilo pred brány mesta vojsko Karla VIII, nastala Savonarolova chvíľa. Mediciovci boli vyhnaní z mesta a Savonarola sa stal vedúcim vyjednávačom s Karlom VIII, pričom si počínal tak obratne, že vojsko skutočne odtiahlo. Po tomto čine už jeho hviezda len stúpala. Jeho stúpencom sa dokonca dočasne stal aj božský Botticelli. Aktivity dominikánskeho mnícha vyvrcholili v roku 1497, kedy došlo k prvému tzv. Páleniu márnivosti. V ohni tak následne zhoreli symboly svetskej márnivosti ako napr. parochne, hudobné nástroje, karty, zrkadlá parfémy, alebo portréty krásnych žien. Ale taktiež knihy písané ľudovým jazykom napr. od Boccaccia a Petrarky.
Na presadenie svojich mocenských praktík Savonarola neváhal využiť i mestské deti. Ozajstná detská polícia prečesávala ulice a udávala pohoršujúce udalosti všetkého druhu. To už ale aj samotný Vatikán napomína Savonarolu a keď tento v roku 1498 zinscenuje ďalšie, ešte mohutnejšie Pálenie márnivosti, tak Florencia sa už definitívne vzoprie. O dva mesiace, práve na tom istom mieste, kde pálili symboly nemravnosti, čakali plamene ohňa aj na samotného Savonarolu.
V jeho kláštornej cele je obraz, ktorý zobrazuje konkrétne miesto jeho upálenia. Je to presne miesto, vpravo od Palazzo Vecchio na námestí Piazza della Signoria, kde som ešte v ten istý deň, v mravenisku turistov, skutočne objavila priamo na zemi, do mramoru vytesaný nápis o tejto udalosti.
Ľudské dejiny sú plné kontroverzných postáv, akým bezpochyby bol aj Savonarola. Florencia v čase vlády Mediciovcov bola jedným z najkrajších a najbohatších miest na terajšom území Talianska, ktorá priťahovala umelcov, dobyvateľov, ale aj ľudí, ktorí chceli zmeniť vtedajší svet. Jedným z nich bol aj tento dominikánsky mních.
Takto nejako dnes vnímame vtedajšie skutky kontroverzného mnícha. Ale určite nie je nič také čierno-biele, ako sa zdá byť na prvý pohľad. Hovorí sa, že všetko zlé je predsa len na niečo dobré. Možnože bez tohto pustošenia umeleckých diel by si Florenťania tak skoro neuvedomili ich neskutočnú cenu, a trebárs už neskôr, keď v roku 1737 vládu vo Florencii prevzal habsbursko-lotrinský rod, boli by sa tieto renesančné perly rozkotúľali naprieč celej Európy.
Ktovie, možno, že pri pálení v rokoch 1497-1498 sa skutočne predišlo omnoho horším škodám v budúcnosti. Ale aj napriek tomu, aj z tohto konkrétneho historického faktu je úplne zrejmé, že každý, zo začiatku aj dobre myslený zámer, keď sa zvrhne do fanatizmu, tak spôsobí iba zlo. To zlo splodí následné straty, nielen na materiálnych veciach, ale čo je horšie, aj na ľudských životoch. A bolo tomu rovnako v dobách renesančnej Florencie, ako je tomu bohužiaľ i dnes, v moderných dobách.