Jeden z predsedov koaličných strán vyhlásil, že každú koalíciu vždy drží pokope nejaké lepidlo. Fajn, berieme, veď je to logické, nič nedrží pokope samo od seba a tobôž nie nesúrodá masa pravicovo-kresťansko-liberálnych strán. Ale nanajvýš dôležitá je kvalita a trvácnosť tohto lepidla. Pokiaľ je stálosť spolupráce vybudovaná iba na Slovensku tradičných parciálnych záujmoch týkajúcich sa iba materiálnych výhod, tak kvalita tohto lepidla je viac ako povážlivá. Potom stačí jeden „obyčajný“ človek a problém je na stole.
Politik, nováčik, ktorý má ťažkosti aj vo vyjadrovaní sa spisovným jazykom, ktorý miluje svetlo kamier, ktorý niekedy skôr pripomína viac komedianta ako seriózneho činiteľa, dokáže možno v nie ďalekej budúcnosti, úplne rozleptať toto lepidlo. I keď sú jeho skutky niekedy vnímané rozporuplne a ako nepochopiteľné, jedno sa mu uprieť nedá. Všetky jeho kroky sa javia ako snaha o zmenu. Zmenu k lepšiemu. Veď čo je na tom zlé, keď sa zverejnia všetky politické nominácie? A komu vadí, že v prípade dvojitého občianstva hlasoval v súlade so svojim svedomím? Nie je to snáď správne?
Samozrejme, že je. Len to má jeden malý háčik. Ak sú tieto jeho pohnútky o zmeny poháňané viac vidinou vybudovania si svojej politickej kariéry, ako samotnou podstatou veci, tak je to rovnaké ako to, čo už na Slovensku poznáme viac ako 20 rokov. Pokiaľ to ale prvý „obyčajný“ človek myslí úprimne, vážne a so všetkou úctou k občanovi, tak možno sme svedkami niečoho nového a prevratného. Ale, poznajúc mentalitu slovenských politikov a prostredie, v ktorom sa pohybujú, sa to skôr javí ako obyčajné scifi.
Nuž ale ako sa hovorí, nič nie je nemožné a nádej zomiera posledná. Len bohužiaľ niekedy tá reálna smrť príde skôr ako pocit radosti zo zmeny v spravodlivejší svet.