Dnes si po 100. krát v poradí pripomíname medzinárodný deň žien, poznaný ako MDŽ.
Po nežnej zavrhnutý a sprofanovaný deň, ako tzv. socialistický. Ako aj mnoho iných vecí.
Keď mi dnes ráno môj pomerne mladý šéf priniesol ružičku, takmer som nechápala. Nádherné gesto, ktoré poteší každú ženu. O to vzácnejšie, že tento mladý človek neprežil svoj aktívny život v socializme. Berie to ako vyznanie úcty a vďaky svojim kolegyniam, ženám.
Prečo my na Slovensku musíme byť pápežskejší ako pápež a dokazovať si svoju pravdu ešte aj cez ten nič nezaviniaci sviatok žien. Áno bol to za socializmu deň, kedy mohli naši mocipáni a nadriadení aspoň raz v roku vyzdvihnúť prácu našich žien na budovaní spoločnej socialistickej budúcnosti a potom sa následne „spoločensky“ doraziť. Veľakrát to skončilo tak, že tie pracujúce ženy dostali doma od podgurážených manželov aj bitku. Áno aj o tom to bolo.
Ale samotná myšlienka MDŽ je určite iná a zmysluplná. Nemusíme úctu a lásku k ženám preukazovať práve v tento deň. Najlepšie by bolo každý deň. Ale pri súčasnom zrýchlenom spôsobe života, kedy sa dvaja blízki už pomaly doma míňajú, je pekné si nájsť jeden taký deň v roku, trebárs toho 8. marca, kedy muž žene povie jednoduché:
„Ďakujem“