Správy o dôsledkoch živelných udalostí, ktoré zasiahli Japonsko, sú viac ako hrozné. Je strašné pozerať sa čo len cez obrazovky na spustošené územie, ktoré vyzerá z pohľadu družíc ako mesačná krajina.
Tragédia, ktorá je porovnávaná iba s druhou svetovou vojnou. Samotní Japonci, jediný národ, ktorý zažil ničivé následky atómového výbuchu, to vníma takto. Ale ako aj vtedy, aj teraz, nevzdáva to. Jedna Slovenka žijúca v Japonsku prirovnala Japoncov k mravčekom a Japonsko k dokonalému organizovanému mravenisku, riadiaceho sa heslom: „Stalo sa, ideme ďalej“.
Obdivuhodné, žiadna zbytočná sebaľútosť, ani pocit beznádejnej ničoty. Ale čo je omnoho úctihodnejšie, je to, ako sa Japonci správajú aj v týchto kritických situáciách. Pokiaľ v iných kútoch zeme po podobných udalostiach počúvame správy o následnom rabovaní, zmätku a strate akéhokoľvek poriadku, nie v Japonsku. Jeden príklad za všetky: „Stará a sama bývajúca Hiroko Jamašitaová prežila zemetrasenie v bolesti. Spadla na ňu ťažká knižnica, pritlačila ju na zem a rozdrvila jej členok. Keď po mučivo dlhých hodinách dorazili záchranári, ospravedlnila sa, že ich obťažuje a opýtala sa, či navôkol nie sú iní ľudia, ktorým treba prednostne poskytnúť pomoc.“ (viď. Článok Pravda, 14. marca).
To je niečo vskutku vzácne a na naše pomery výnimočné. My sme poväčšine zvyknutí postarať sa v prvom rade o seba a až potom o druhých. Tento, v dejinách ťažko skúšaný národ ukázal v týchto dňoch svetu, že to ide aj inak. Bez pátosu, čestne a zdvorilo. Japonci sa naďalej aj v týchto osudových okamihoch správajú ako civilizovaní ľudia, hodní tohto pomenovania.
My ostatní, ktorí sa ani zďaleka nepribližujeme k ich vzácne slušnému vnímaniu okolia a tým pádom aj samých seba, by sme sa mali možno zamyslieť, prečo je to tak? Prečo dokážu Japonci v takýchto ťaživých chvíľach vystupovať ako jeden. Nie je to náhodou preto, lebo každého majú minimálne v takej úcte ako samých seba?