Mala som nedávno príležitosť pár dní pobudnúť v Bukurešti a jeho širšom okolí. Každý pobyt mimo našej krajiny je veľmi dobrou psychohygienou duše. Či ideme do bohatších, alebo chudobnejších krajín, máme možnosť porovnávať a uvedomiť si veci, ktoré doma bežne vnímame ako úplne samozrejmé, alebo ich už nevnímame vôbec.
Rumunsko je krásna krajina s nádhernou prírodou, pripomínajúcou naše Slovensko. Pripadala som si tam ako doma, len s tým rozdielom, že celá Bukurešť vyzerá ako Bratislava pred revolúciou, to znamená šedá, ošarpaná, špinavá a škaredá. Elektrické drôty sú naťahané hala-bala cez ulice, ktoré sú viac zničené ako by sa na hlavné mesto patrilo. Centrálna klimatizácia a káblovka sú tu takisto luxusom. Ceny v obchodoch a reštauráciách sú po prepočítaní na eurá, porovnateľné s tými našimi.
Napriek všetkému, Rumuni nemajú pocit menejcennosti, chudoby, alebo nebodaj zakomplexovanosti. Možno to vyplýva z ich bohatej histórie, možno z južanskej povahy, ale je to tak. Užívajú si života plným priehrštím, naplno a zbytočne nerepcú na osud. O Czauczeskovi a nedávnej minulosti sa odmietajú baviť a pozerajú sa s nádejou dopredu. Životná úroveň obyčajných Rumunov je nesporne nižšia ako na Slovensku, ale sú veci, ktoré ma prekvapili. V dobrom.
V jeden večer, v priebehu hlavných správ, bežal šot o lúpežnom prepadnutí akýchsi potravín. Práve v tom inkriminovanom čase bol prítomný aj jeden nakupujúci, ktorý po tom, ako predavač odovzdal peniaze lupičovi, pustil sa behom za ním, odzbrojil ho a lup mu, aj napriek ohrozeniu života, vzal. Pritom to nebol ani príbuzný predavača, ani policajt, iba obyčajný svedok zločinu.
Ja viem, nie je to na scenár do Hollywoodu, ale ruku na srdce. Koľkí z nás by sa takto zachovali? A prečo vlastne. Nevšímavosť, apatia a egocentrizmus sa na Slovensku hlboko zakorenili a rozrastajú sa ďalej ako pýr. Samozrejme, je to do istej miery pochopiteľné a to sľubované malé slovenské Švajčiarsko tu ešte dlho nebude, ak vôbec niekedy.
Ale, tým, že budeme iba fňukať, ľutovať sa, čakať, že sa stane zázrak, tak ten sa naozaj aj stane? Ja myslím, že nie. Ten Rumun, ktorý sa odvážne postavil lupičovi, nemal v tej chvíli čas rozmýšľať nad tým, či je to správne, alebo nie. Jednoducho to urobiť musel. Lebo to tak cítil. Niekedy je dobré nechať sa viesť intuíciou, nerozmýšľať nad dôsledkami, nezvažovať pre a proti a možno sa dočkáme niečoho, čo bude stáť skutočne za to. A aj keď nám to neprinesie okamžitý materiálny osoh, pocit hrdosti nám zostane určite.
