Milan Rúfus – Deti
Zajedno s nimi, menší bratia zvierat.
Vedia ešte, čo my už nevieme.
Len priezračnú a čistú vodu pijú,
smeť odfúknu a vyvrhujú špinu.
Hlavičky na tráve,
a zväčša ležiac pri tom,
jak nemocného počúvajú svet.
Čo povie im, to nikdy nevyslovia.
Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.
Potroche začnú smutnieť. Tušia deň,
keď z každého z nich odchádza
malý princ na koni a odnáša si žezlo
i jablko.
A to je vlastne koniec.
Čo potom príde, už sa opakuje.
Na ľudskú mieru od počiatku dané.
To postavenie mimo hry.
A únava. A úzkosť.
Táto báseň krásne vystihuje pocit, ktorý som mala, keď som sa nedávno stretla s nimi, v minulosti deťmi, dnes už dospelými ľuďmi z „Nižného konca“. „Nižný koniec“ bola malebná časť našej rodnej dediny, ktorá mala svoj kolorit, typický iba pre ňu. Súčasťou tohto koloritu bol každodenný obraz hrajúcich a klbčiacich sa detí, lavičiek na priedomí domov, na ktorých naši starkí pozorovali vnúčence a preberali svoje ťažké životné osudy.
Pre nás, vtedy ešte deti to bola doba, keď sme nemali nič iné na starosti, iba to ako presvedčiť rodičov aby sme čo najdlhšie mohli zostať vonku. Za celý deň nám stačilo pár chlebov s lekvárom, veľa dobrých nápadov, a zábava sa mohla začať. Vtedy sme ešte nevedeli čo je to zodpovednosť za rodinu, ale zato sme presne vedeli, v ktorej záhrade čo kedy práve dozrieva a bude opäť nutné vytvoriť plán oberania, tak, aby nás dotyčná tetka nevymákla. Nechápali sme, čo je to báť sa o svojich blízkych, ale veľmi dobre sme chápali, že musíme držať spolu, keď si chceme vybojovať dobrý pľac pre „Nižný koniec“ na kúpanie alebo korčuľovanie na miestnom potoku. Vtedy sme sa neobávali, či budeme mať zajtra kde pracovať a či sa naše manželstvo nerozpadne, ale životne dôležité pre nás bolo, že keď niekto z nás mal niečo nové a nepoznané, tak sme to museli vlastniť všetci, alebo mať aspoň možnosť sa s tým pohrať. Bol to čas, kedy nás negniavil každodenný stereotyp obyčajného prežitia, ale tešili sme sa na každý nový deň, ktorý nám prinesie ďalšie úžasné zážitky. Tak to bolo.
Dnes, keď sa všetci obzrieme na čas strávený v detstve, tak si iba povzdychneme. Je to naozaj tak, ako to výstižne zveršoval majster Rúfus. „Čo prišlo potom, už sa iba opakuje. Na ľudskú mieru od počiatku dané. To postavenie mimo hry. A únava. A úzkosť“.
Ale všetko na svete je dané. Aj tento stále opakujúci sa kolobeh života človeka. A my môžeme byť vďační osudu, že nám doprial prežiť ho.