Sľubujem a prisahám v mene Najvyššej bytosti, že pri vykonávaní medicíny budem verný zákonom cti a statočnosti. Bedárov budem liečiť zadarmo a nikdy od nich nebudem požadovať peniaze za svoju prácu. Môj jazyk bude mlčať o tajomstvách, ktoré mi budú zverené a môj stav mi nebude slúžiť na korupciu mravov, ani nebudem podporovať zločin. Budem rešpektovať a uznávať svojich učiteľov a deťom odovzdávať posolstvo, ktoré som prijal od ich otcov. Nech mi ľudia poskytnú ocenenie, ak zostanem verný svojmu sľubu! Nech som odmenený hanbou a pohŕdaním mojich kolegov, ak ho poruším!
Tento akt vernosti interpretovaný Abú Alím Ibn Sinom nie je ničím iným, ako prísaha lekárov, budúcim generáciám známa ako tzv. „Hippokratova prísaha“.
Abú Alí Ibn Sina (980-1037) bol stredoveký lekár, filozof a mysliteľ – Avicenna. Narodil sa pred viac ako tisíc rokmi v Perzii. Už ako osemnásťročný bol najuznávanejším lekárom v krajinách vtedajšej východnej kultúry. Liečil a písal lekárske, filozofické i literárne diela. Uzdravoval chudákov i kalichov, biednych i bohatých, meditoval nad človekom a jeho osudom na tejto zemi a veril, veľmi silno veril v posmrtný život.
Opätovne v tomto turbulentnom období pre slovenské zdravotníctvo som si prečítala knihu od Gilberta Sinoué: „Avicenna alebo Cesta do Isfahánu“ o životnej púti tohto výnimočného človeka. A uvedomila som si, že túto knihu by mali mať ako povinné čítanie všetky naše slovenské lekárske fakulty. Lebo skutočne, nič nie je cennejšie ako ľudský život. A naozaj k nemu majú najbližšie tí najpovolanejší, lekári.
Posledné dni na Slovensku ukázali, že poslanie, ktoré ide zarovno ako ruka v ruke s niečím vyšším, je pre niektorých našich lekárov iba obyčajným povolaním. Vymenili ho za trápne handrkovanie sa o svoje platy, tak ako kofy na trhu o cenu paradajok. Každý občan tejto republiky rozumie a chápe, že mali na to právo, aj dôvod. Ale čo asi nikto súdny nepochopí je, ako ďaleko dokázali zájsť. Až za hranice normálnosti, nieto ešte profesijnej cti.
A je to veľmi zlé pre dušu tejto, beztak chorej spoločnosti. Človek sa musí pýtať sám seba, ako je to možné? To, že politici sú klamári a väčšinou aj korumpovateľní, to už akosi vyplýva z ich remesla. Že slovenskí sudcovia sú takí akí sú, tak to im umožňuje nezmenený a zakonzervovaný systém súdnictva. Ale to, že lekári sú schopní opustiť svojich pacientov, tak to je pre obyčajného človeka absolútne nepochopiteľné.
V očiach mnohých je takéto konanie viac ako odsúdeniahodné. Lekár, ktorý sa takto zachová a spreneverí sa Hippokratovej prísahe, už nie je pre nás ostatných lekárom. Áno, titul, výhody aj spoločenský status mu zostanú, ale to podstatné, istota, že je tu pre každého človeka, vždy a za každých okolností, už neplatí.