Zhruba pred rokom som venovala článok politikovi, ktorý je v mojich očiach stále, aj po roku nečitateľný. Vtedy som napísala, že politikovi, nováčikovi, ktorý má problém vo vyjadrovaní sa spisovným jazykom, ktorý miluje svetlo kamier, ktorý niekedy skôr pripomína komedianta ako seriózneho činiteľa, ktorého skutky sú niekedy vnímané rozporuplne a ako nepochopiteľné, sa jedno uprieť nedá. Všetky jeho kroky sa javia ako snaha o zmenu. Zmenu k lepšiemu. Ak je ale toto jeho úsilie poháňané viac vidinou vybudovania si svojej politickej kariéry, ako samotnou podstatou veci, tak je to rovnaké ako to, čo už na Slovensku poznáme viac ako 20 rokov. Pokiaľ to ale prvý „obyčajný“ človek myslí úprimne, vážne a so všetkou úctou k občanovi, tak možno sme svedkami niečoho nového a prevratného.
Asi nadsadené tvrdenie, ale včera ma tento politik minimálne potešil. V tejto slovenskej politickej ničote som mala konečne radosť pozerať sa na politikov, ktorí odmietajú ísť na detektor lži. Bolo viac ako komické sledovať ako títo páni, ktorí samých seba považujú za symboly boja o demokraciu na Slovensku vehementne odmietajú detektor lži.
Ale prečo vážení páni? Aký problém má človek, ktorý neberie úplatky sadnúť si k detektoru lži? Že nie ste cvičené opičky? No to my vieme. Tu sa jedná o vyšší druh primátov, možno gorilu. Že je to debilný nápad? No v očiach väčšiny obyvateľov Slovenska ani nie. Tí totiž vašim vyhláseniam neveria. Neveria totižto už nikomu. A preto chcú exaktný dôkaz.
Pán Matovič v mojich očiach zabodoval. I keď je to mierne infantilné konanie, ale spoločnosť, ktorá je v takom morálnom rozklade ako tá naša, možno naozaj potrebuje takýchto ľudí, ktorí by jej tak švejkovsky, ale úplne na rovinu ukázali, že to, kam sme sa to dopracovali už nie je ani sranda, ale obyčajná paródia.
