V jednej českej pesničke sa spieva: „V každé době věrni zůstaneme sobě…“.
Naši politici sa touto prúpovídkou v určitých situáciách riadia veľmi radi a plnia ju takmer bezo zvyšku. Je im jedno, že prídu o celú voličskú základňu, stratia reputáciu a česť. Je im jedno, že víno kážu a vodu pijú. Je im jedno, že v spovedniciach bezostyšne klamú. Je im jedno, že týmto spôsobom zabíjajú aj tú poslednú kvapku nádeje v lepší a spravodlivejší svet.
Preto, aby zničili politického súpera, nemajú hanbu opakovane klamať, stretávať sa podozrivými osobami a bohorovne prehlasovať, že oni nemôžu za to, že to takto funguje.
Preto, aby zostali pri korytách, sú kedykoľvek pripravení urážať a soptiť síru na všetko, čo by ich len trocha mohlo ohroziť a keby to len predsa nevyšlo, pre tento prípad už majú záložný plán a kúpených ľudí, ktorí sa o nich do budúcna postarajú.
Preto, aby nedajbože ich rodiny nehladovali, nemajú problém paktovať sa s finančnými skupinami, pre ktoré sú záležitosti štátu „až“ na prvom mieste a správať sa ako výpalníci, hoci si ich občan zvolil, aby hájili jeho záujmy.
Preto, aby si udržali svoju moc, sú ochotní všetko zničiť, spreneveriť sa akýmkoľvek ideám, podriadiť ich svojmu mocenskému záujmu a ešte sa tváriť, že zachraňujú občana pred najväčším zlom.
Preto, aby si pripadali výnimoční a nenahraditeľní, nie sú schopní pripustiť, že aj niekto iný môže mať pravdu a môže to myslieť s krajinou predsa len dobre. Radšej ho vyhlásia za blázna a idiota.
Preto, aby sa cítili vo svojich pozíciách komfortne, neváhajú využívať súdnu moc, kriviť ústavu a zneužívať vymoženosť imunity.
Pýtať sa naivne, či ich nehryzie svedomie, je viac ako infantilné. Veď prečo by aj malo? Presvedčili samých seba, že sú nenahraditeľní, najpovolanejší, najkompetentnejší a najpracovitejší. Len ten občan nie a nie pochopiť to. Nuž áno. Človek, ktorý takto nerozmýšľa, to ani chápať nemôže. Bál by sa, že sa ráno nebude môcť pozrieť do zrkadla. Bál by sa, že slušní ľudia sa mu začnú vyhýbať. Bál by sa, že by mu svedomie nedovolilo spávať.
No nie náš politik. Ten takéto problémy nemá. Žije si takmer ako v raji. Ľahký a bez viny. Veď slovenské súdy ešte predsa nikoho jemu podobne dôležitého, za nič podobné neodsúdili. A morálka? To je kategória, ktorá je pri výkone jeho „poslania“ skôr prekážkou.
Ale popravde, tu už ani nejde o morálku. Tu už ide o bezhraničnú drzosť, ktorú sa už ani nesnažia zakrývať s vedomím, že aj tak im nehrozí žiaden trest. Možno tak v budúcom živote. Ale to je predsa tak ďaleko…
Zatiaľ sa budú mať všetci navzájom radi, tešiť sa a spoločne si spievať „V každé době věrni zůstaneme sobě…“