Hovorí sa, že národ, ktorý si neváži svoju minulosť si nezaslúži ani vlastnú budúcnosť. Toto ale našťastie, nie je prípad Slovákov.
10. marca 2012 bola na Slovensku krásna slnečná sobota. Ale nebola to obyčajná sobota. Jednak sme mali predčasné voľby, ktoré napriek všetkým predchádzajúcim indíciám prebehli pokojne a občania boli spokojní, že ich nesprevádzalo žiadne násilie ani provokácie.
Ale bohužiaľ 10. marec 2012 bol pre slovenské kultúrno-historické dedičstvo dňom viac ako zamračeným, kedy jeden z našich najkrajších hradov, hrad Krásna Hôrka padol popolom.
Ešte ako dieťa som často s rodičmi počas víkendov navštevovala tento v mojom rodnom kraji Gemeri situovaný hrad, a vždy to bol pre mňa neobyčajný zážitok. Znova a znova sme sa tešili na zaujímavý výklad o osudoch rodiny Bebekovcov a Andrássyovcov.
Dodnes si pamätám legendu o krutom hradnom pánovi Františkovi Bebekovi, ktorý spolu s bratom Imrichom, gemerským županom boli známy ako „lúpežní rytieri“, ktorí zhadzovali zvony z veží kostolov a odlievali z nich delá. Katolícka cirkev takéto vyčíňanie samozrejme odsúdila. Ale Bebek jej prešiel cez rozum a získal ju späť na svoju stranu. Okolo roku 1540 sa v neďalekej Rožňave objavil protestantský kazateľ Ondrej Fischer. František Bebek ho dal zajať, vzápätí popraviť a potom nechať vyhodiť z najvyššej bašty svojho hradu. František Bebek bol známy aj tým, že razil falošné mince spolu s hradným kapitánom muránskeho hradu Matejom Bašom, ktorého však za túto peňazokazeckú činnosť popravili, a pritom sa vraj sám Bebek postaral o jeho rýchle odstránenie.
Krásna Hôrka je aj dejiskom príbehu lásky a nenávisti, zrady a vernosti v jednom z románov romantického spisovateľa Móra Jókaiho. Tento vo svojej knihe pútavo opísal legendu, ktorá dodnes žije medzi starými hradnými múrmi, a ktorá láka „pútnikov“ ku sklenenému sarkofágu niekdajšej hradnej panej Krásnej Hôrky Žofii Serédyovej, manželky Štefana I. Žofia zomrela hneď na začiatku 18. storočia a pochovali ju do hrobky kostola v dedine pod hradom. Tam na ňu kvapkala vápencová voda a vysúšal ju suchý prievan a to spôsobilo, že sa jej telo zachovalo takmer neporušené. Múmia je od začiatku 19. storočia inštalovaná v kaplnke Krásnej Hôrky, kde ju dali previesť Andrássyovci. Ale v priebehu 20. storočia došlo k spochybneniu identifikácie krásnohorskej múmie, keďže táto vykazuje nápadnú podobnosť s podobizňou grófky Terézie Dőryovej manželky Štefana III. Andrássyho, ktorá žila o dve generácie neskôr ako Serédyová.
Či boli tieto historické udalosti a fakty úplne pravdivé, nie je podstatné. Podstatné je to, že sú súčasťou našej minulosti a je to dedičstvo, ktoré patrí nám všetkým, rovnako ako samotný hrad so svojimi vzácnymi zbierkami, ktoré zničil oheň spôsobený ľudskou nedbanlivosťou a ľahostajnosťou. 10 mil. eur je odhadovaná materiálna škoda po následkoch požiaru, ale tá skutočná, ktorá bola týmto počinom spôsobená, je nevyčísliteľná.
Znova sme sa presvedčili, že niektorým našim spoluobčanom pojem kultúrne dedičstvo nič nehovorí a nemajú vybudovaný žiadny pocit spolupatričnosti k našej krajine a jej histórii. Hoci tá sa k nim nechová macošsky, práve naopak, nie sú schopní a ochotní prejaviť snahu spolupodieľať sa na jej rozvoji. Naopak, sú príčinou ničenia aj jej minulosti.
Je to smutné, ale musíme veriť tomu, že tak ako v Sládkovičovej Maríne bude pre nás ostatných platiť: „Padajú hviezdy aj my padneme…, diamant v hrudi nezhynie…“ . I keď básnik to takto vníma v kontexte lásky muža a ženy, myslím, že to platí stopercentne aj pre tento prípad.