Hovorí sa, že láska, dlžoba a smrad sa nedajú zatajiť. Tak nejako to vnímam v poslednej dobe v prípade nastolenia rómskej otázky na Slovensku. Pred voľbami si nik netrúfol vyložiť karty na stôl, hoci je zrejmé, že tento hrniec už kypí viac ako dlho.
Narodila som sa v oblasti, kde je v rámci Slovenska druhé najvyššie zastúpenie Rómov v miestnom obyvateľstve. Od útleho detstva som sa s nimi stretávala. Rómske deti materskú škôlku nenavštevovali, pretože ich mamy nepracovali, ale starali sa iba o deti. Povinnú školskú dochádzku boli schopné ukončiť maximálne v piatej triede, zvyčajne s trojkami zo správania a absenciami pohybujúcimi sa rádovo v stovkách hodín. Sedieť s nimi v lavici nedal učiteľ nikoho ani za trest a prakticky sme sa všetci radovali keď boli medzi nami čo najmenej. Poviete si diskriminácia. Nuž áno, ale iba potiaľ, pokiaľ si neuvedomíme, že tieto deti nemali problém ukradnúť si z našich aktoviek trebárs desiatu, alebo len tak bezdôvodne vyprovokovať bitku. O zdržiavaní v tempe učiva ostatných detí a skúšaní nervov učiteľa ani nehovorím.
V tom čase ale žili títo naši rómski spoluobčania segregovane (ó aká to diskriminácia) na konci dediny v cigánskej osade pri miestnom cintoríne. Takže ich každodenné horkokrvné rodinné hádky a hlučný spôsob života mohol prekážať akurát tak nebožtíkom. Celkovo ich vtedy bolo podstatne menej v pomere k ostatným obyvateľom a vďaka práve tej „neľudskej“ segregácii sa v dedine dalo normálne fungovať. Oni mali svoj svet, ktorý nechceli meniť a my ostatní sme im v tom nebránili.
Dnes, po viac ako 20 rokoch je ale všetko inak. Cigánska osada už neexistuje a rómski spoluobčania sú poumiestňovaní po celej dedine. Ulice, kde ich nemajú, majú obrovské šťastie. Tými integrovanými sa smrad, špina a hulákanie tiahnu ako mor.
Dnes už takisto neplatí to známe: kto nepracuje, nech neje. Za mojich detských čias musel každý dospelý Róm pracovať. Zvyčajne v miestnom JRD, na cestnej správe, štátnych lesoch alebo tam, kde postačovala manuálna práca. Iba tak mal nárok na poberanie detských prídavkov.
Dnes tomu tak nie je. Vraj je málo práce. Preto je zbytočné ju vôbec hľadať. Stačí, keď si zaobstarajú primeraný počet detí a potreba nájsť si prácu je bezpredmetná. Záhaľčivosť vedie k lenivosti, poživačnosti a nakoniec to skončí pri úžere. Keď sa minú sociálne dávky a úžerník už nepožičia, tak sa pošlú na lup deti. Sú právne nepostihnuteľné a polepšovne a väznice na Slovensku sú plné. Špirála je roztočená a jej koniec je v nedohľadne.
Nie, nie som rasista. Ľutujem každé rómske dieťa, ktoré sa narodí do tohto prostredia. Hnevá ma, kam až ďaleko to majorita vo vzťahu k Rómom kvôli svojej sebestrednosti a ľahostajnosti nechala zájsť. Ale takto to už ďalej nejde. To má Fico pravdu. Slovensko nie je Švajčiarsko. Naši ľudia už za tvrdé pravicové reformy zaplatili dosť. A živiť niekoho len preto, lebo nechceme porušovať jeho ľudské práva, hoci tento je mohúcny a zdravý, sa donekonečna nedá.
Je paradox, že práve ľavicový politik sa tak vehementne pustil do riešenia tohto problému. Dúfam, že to nie sú len obyčajné prázdne prehlásenia a konečne prídu aj reálne kroky. Keď sa SMERu podarí zhostiť sa tejto úlohy so cťou a efektívne, tak to bude viac ako zázrak.
