Dnes ráno, tak ako každý rok, som si pri vstupe do budovy mojej práce pripla ďalší malý žltý kvietok do klopy svojho kabáta. Už včera večer som na to myslela. A uvedomila som si, nie po prvý krát, aký bol Deň narcisov skvelý nápad.
Život plynie strašne rýchlo a denný kolotoč naháňania životných potrieb (i nepotrieb) nám vypĺňa každú sekundu. A potom príde 15. apríl, kedy hodiac očkom po mojom kabáte mi ten malý kvietok v každom okamihu pripomenie môjho otca i môjho svokra. Obaja už nie sú medzi nami. Obaja zomreli na rakovinu. Obaja boli výnimoční ľudia. Obaja mi strašne chýbajú.
Každému z nás, alebo nášho okolia si táto zákerná choroba už niekoho ukradla. Niekoho jemu srdcu blízkeho. Bohužiaľ, aj o tom je život. Krásne dni asi musia byť popretkávané tými smutnými, aby sme si uvedomili, kde sú tie pravé hodnoty a aký je čas neúprosný. Preto by sme sa mali zastaviť a povedať si, že napríklad dnes žiadny stres, žiadne rozčuľovanie a naháňanie. Idem pozrieť mamu / starú mamu / tetu / kamarátku…, budem sa venovať len svojim deťom / manželovi /domácemu miláčikovi / svojej záľube…
Dnes chcem prežiť tento deň zmysluplne.
Aby som neľutovala, keď opäť budem smutne pozerať na maličký žltý kvietok, ako málo času som venovala svojim drahým blízkym.