Slovensko dnes zaznamenalo dva malé politické míľniky.
Do histórie definitívne odchádza politik, ktorého niektorí označujú aj za otca národa, či zakladateľa republiky alebo najkontroverznejšieho politika, akého doposiaľ novodobá SR mala.
Dnes nová vláda, ktorá je po roku 1989 prvý krát tvorená iba jedinou stranou, predstavila svoje programové vyhlásenie. Tento 65 stranový dokument hneď na druhej strane hovorí, že STABILITU vláda chápe okrem iného ako schopnosť:
– byť zodpovedným, vedieť ako konať a vládnuť tak, aby kvalita života v Slovenskej republike bola trvalo udržateľná,
– vrátiť ľuďom nádej, že žijú v spravodlivej a bezpečnej spoločnosti, kde sú občania nositeľmi humánnych a demokratických princípov vládnutia a rešpektuje sa zákonnosť a zásady právneho štátu.
Pekné a hlavne potrebné predsavzatia, keďže posledne menovaný odsek sa dnes na Slovensku vníma ako mrazivo pravdivý. Občania naozaj cítia všetko ostatné, len nie to, že by žili v spravodlivej a bezpečnej spoločnosti, v ktorej by sa dodržiavali demokratické princípy a už vôbec nie, že by sa v nej rešpektovala zákonnosť a zásady právneho štátu.
Nie som taká mladá, aby som si nepamätala, kde sa tento zhubný proces začal. Veľmi dobre si spomínam na prvé rokovanie parlamentu po víťaznom ťažení HZDS, ktoré trvalo celú noc, a táto vošla do dejín slovenskej pseudo-demokracie, ako noc Dlhých nožov, kedy vládna strana HZDS láskavo prenechala opozičným stranám výbor životného prostredia s arogantným prehlásením svojho predsedu: „Je po voľbách, zvyknite si“.
Spomínam si na pravidelne preplnenú halu na Pasienkoch, kedy Mečiar beztak atmosféru plnú chorých emócií vybičovával do krajnosti siláckymi nacionalistickými heslami a národno-buditeľskými pesničkami, ktorých výsledným produktom boli sfanatizované babky demokratky, oháňajúce sa dáždnikmi po novinároch s pokrikmi o zradcoch národa, anciášoch a s nadávkami, za ktoré by sa nehanbili ani poslední kočiši.
Spomínam si na stále pretrvávajúcu traumu z kauzy únosu prezidentovho syna a následné nemorálne amnestie, ktoré muselo Slovensko prežívať, len kvôli tomu, že prvý muž štátu si dovolil postaviť sa proti otcovi národa, ktorý ho dostal do prezidentského úradu a tým pádom sa od neho vyžadovala bezmedzná oddanosť.
Spomínam si, ako v duch hesla: „Cudzie nechceme a svoje si nedáme!“, otec zakladateľ vytvoril slovenskú kapitálovú vrstvu z jeho verných, ale hlavne poslušných a daroval im spoločný majetok v hodnote rádovo mld. Sk. Dnes ich synovia spravujú tieto majetky ako národom „obľúbení“ finanční žraloci a veselo si podnikajú v právnom prostredí, ktoré im otcovia prispôsobili štýlu ich podnikania a otec zakladateľ im to ešte poistil predsedom Najvyššieho súdu, ktorý sa riadi hocičím iným, len nie spravodlivosťou.
Je toho ešte viac na čo si spomínam a čo sa mi spája s menom Mečiar. Ale ani jedna spomienka nie je pozitívna, alebo pekná. Tento politik pre mňa ostane navždy synonymom príkladu bezhraničného boja o moc, netolerancie, nespravodlivosti, neslušnosti, klamstva, zloby, nenávisti a ľudskej malosti.
Dnes druhý politik, za ktorým idú takisto masy, ktorý si dokáže vďaka svojim verbálnym schopnostiam získať ľudí, predstavil novú víziu na budúce štyri roky. Nezostáva nám všetkým, či pravoverným, či ľavoverným veriť mu, že to myslí úprimne a neskončí ako jeho predchodca, veľký zakladateľ štátu, ktorého jeho vlastná viera v samého seba tak oslepila, že nakoniec nevidel toho, pre koho tam vlastne bol.