Minulý víkend sme mali na návšteve rodinu z východného Slovenska. A tak ako sa patrí, patrične hrdí, ukázali sme im najdôležitejšie miesta Bratislavy. Samozrejme nemohol medzi nimi chýbať zrekonštruovaný Bratislavský hrad. Priznám sa úprimne, odkedy sa začala jeho rekonštrukcia, tak som ho odvtedy navštívila prvý krát aj ja. O to viac som bola zvedavá. Z panoramatického pohľadu je táto dominanta mesta z každej strany a v každú dennú/nočnú hodinu prekrásna. O to väčšie bolo moje sklamanie z prehliadky hradu.
Samotné blízke okolie a vonkajšie nádvorie sú naozaj krásne zrenovované a pekne upravené, ale už horšie je to s vnútorným nádvorím a interiérom hradu. Nádvorie je úplne sterilné, prázdne a vnútorné priestory hradu pripomínajú vymaľovaný byt pred nasťahovaním. Všetko čistučké, bielučké, ale prázdne. Okrem klenotnice hradu, ktorú predstavujú útržky vykopávok umiestnené v podzemí hradu a dvoch miestností venovaných zničenej Krásnej Hôrke, je hrad prakticky prázdny. Ak nerátam pár obrázkov Bratislavy a jednu miestnosť venovanú dvom umelcom otcovi a synovi, ktorých modernisticky poňaté obrazy sa mi tu ani nehodili, je verejnosti ešte prístupná sála kde bola v septembri 2002 prijatá Ústava SR. Takisto prázdna. No nie úplne. Boli tam vankúšiky pre detský kútik, kde sa premietal akýsi čierno-biely film o histórii nášho národa, ktorý bol pre deti evidentne „príťažlivý“, keďže tie sa tam prevaľovali a výskali jedna radosť. Keď nás môj manžel chcel odfotiť pred freskou, ktorá je dominantou sály, aby mali naši známi pamiatku na miesto, kde bol prijatý základný dokument SR, tak ho dozorujúca pani zahriakla, či si k lístku za 4 eurá (dospelý) priplatil aj možnosť fotografovať. To som už vybuchla smiechom. Čo by asi tak mal v tomto hrade vlastne fotografovať? Snáď nie tých asi 6 rovnakých benátskych zrkadiel na schodišti, alebo nebodaj úplne prázdne miestnosti?
Ale to najlepšie som si nechala nakoniec. V čase, keď bola socha Svätopluka pred hradom nainštalovaná, naštartovala sa polemika o vhodnosti/nevhodnosti jej umiestnenia na tomto mieste. Podľa historičky a archeologičky pani Tatiany Štefanovičovej:
Otázka: Keby sme chceli niektorého z veľkomoravských panovníkov pasovať za kráľa Slovákov, ktorý z nich by to bol? Kto urobil pre Slovanov alebo pre budúcich Slovákov najviac?
Odpoveď: Určite Rastislav. Uvedomoval si totiž politické súvislosti. Rastislav sa usiloval vybudovať nezávislý slovanský štát, slovanskú ríšu, ktorá by bola politicky aj cirkevne nezávislá. Videl však, že sa mu na Veľkú Moravu tlačia Bavori, ktorí ju chceli pokresťančiť, a tým aj politicky podriadiť Franskej ríši. Rastislavovi nezáležalo na tom, odkiaľ by prišli organizátori cirkvi. Obrátil sa najprv na Rím, ale pápež ho odmietol. Preto sa obrátil na byzatnsklého cisára Konštantína III. Ten to využil a poslal mu Konštantína s Metodom.
Otázka: Ak by sme si teda chceli uctiť niektorého z predkov pamätníkom, bol by to Rastislav?
Odpoveď: Ja by som sa priklonila k nemu. A pamätník by mohol stáť na Devíne. Svätopluk bol významný panovník, rozšíril ríšu natoľko, že ju môžeme nazývať aj kráľovstvom. Ale až tak proslovensky naladený nebol. Ja si to aspoň nemyslím.
Odhliadnuc od toho, čo si myslí pani Štefanovičová, najviac ma iritovala na Bratislavskom hrade práve socha Svätopluka. Jej mohutnosť, neforemnosť, farba a umiestnenie mi pripadalo doslova ako „päsť na oko“. Všetko dookola je prirodzené, bielučké, súmerné a kompatibilné, iba tá centrálna socha doslova ničí celkový dojem pohľadu priamo na hrad. Keď sme si následne prezerali obrázky a maketu pôvodného hradu, ktorý v roku 1811 zhorel a potom viac ako 100 rokov chátral, pričom ho začali opravovať v roku 1953, žasla som ešte viac. Na úplne prvých nákresoch a jednej makete bola na mieste súčasnej monumentálnej sochy malá zelená plocha, možnože fontánka. Žiadna obrovská nepodarená napodobenina niekoho.
A tak sa samu seba pýtam: Je naozaj naša národná hrdosť tak malá, že si ju potrebujeme zväčšovať a dokazovať takýmito nevkusnými opachami a znetvoriť niečo, čo by inak vyzeralo pekne a prirodzene? Sme na tom naozaj tak zle, že si za každú cenu potrebujeme nájsť kráľa Slovákov, hoci vzhľadom na historické posuny je logické, že je to viac ako diskutabilné?
Je fajn, že chceme nájsť svoje korene, mať svoju históriu, patriť niekam. Ale nie za cenu toho, že budeme kaziť to pravé, čo zostalo, a tým v skutočnosti ukazovať iba našu národnú malosť.