Láska ide sama
do vianočných ulíc,
ako dávna známa.
Kráča v starých šatách
obe nohy bosé
otvorme jej dvere aspoň na Vianoce.
Sme jej krásne deti
stretli sme sa doma
Vianoce sú vtedy keď príde aj ona.
Rozprávka vianočná
večera sviatočná
koľko je detí toľko je slov.
Vlaky a návraty
v tom zvláštnom zajatí
opäť je slávnosť úprimných slov.
Tieto krásne slová znejú z úst Mariky Gombitovej ako nádherná vianočná spevavá óda na lásku a Vianoce. Vianoce sú čas pohody, kedy chce byť každý z nás obklopený láskou. Láskou svojich najbližších a najdrahších. Chceme aspoň na chvíľu zabudnúť na problémy, bolesť a obavy z budúcnosti. Chceme sa zastaviť a spýtať sa svojho srdca, či cesta po ktorej ideme je správna, alebo chceme len tak bezmyšlienkovite odpočívať a užívať si tú čarovnú atmosféru Vianoc.
Marika spieva, že je to slávnosť lásky a úprimných slov. V dnešných časoch je lásky medzi ľuďmi chvalabohu ešte stále dosť. Už horšie je to s úprimnými slovami. Každodenne sme konfrontovaní s lavínami klamstiev a planých sľubov. Niekedy si už človek pripadá doslova ako Alica v krajine zázrakov, ale v tom negatívnom zmysle slova. Veci, ktoré sa priečia morálke a mnohokrát i zdravému rozumu sú u nás prezentované ako niečo normálne a samozrejmé. Niekedy je človeku až hanba, že žije v takom svete, kde peniaze a moc prevalcovali všetko to pravé a podstatné.
Dnes sa dá v tejto krajine kúpiť takmer všetko. Dokonca aj zdravie a spravodlivosť. Hovorí sa však, že jediná láska, ktorú si môžeme kúpiť za peniaze, je láska zvieraťa. A to je dobre. Nech zostane na tomto svete aspoň niečo, čo sa nedá vyhandlovať a pre čo sa oplatí žiť.
