O pár dní si pripomenie Slovensko 20 rokov svojej existencie. 20 rokov je pre človeka krásny vek, kedy sa pred ním otvára celý svet. Je plný očakávania, nádejí a viery.
V prípade veku štátu to ale platiť nemusí. Samozvaný zakladateľ novodobej SR a troj-násobný premiér si ako správny populista prisvojil 142 mien detí, ktoré sa narodili 1. Januára 1993, aby nám tieto túto udalosť neustále pripomínali. Ale stačí to?
My, ktorí si spomíname na prvé hektické roky samostatného Slovenska, nikdy nezabudneme ako reklamný mág a súčasný životný partner dnešnej europoslankyne SMERu oblepil celé Slovensko volebnými plagátmi HZDS, na ktorých bolo vyobrazené Švajčiarsko tváriace sa ako Slovensko. Vtedy sme hlasno počuli od „starostlivého“ otca republiky, zanietene zahladzujúc toto trápne faux-pas, že predsa Slovensko by malo byť o 20 rokov rovnaké ako Švajčiarsko. Zdanlivo geniálny reklamný ťah a idea ako taká veľmi ambiciózna, keby to však nebola iba obyčajná lož. A takto symptomaticky sa začalo budovanie štátnosti novodobého Slovenska. Lžou. A ako to celé začalo, tak to rovnako pokračovalo nasledujúcich 20 rokov.
Áno, Mečiarovi privatizéri ako boli Rezeš, Hatina či Pór nepotrebovali žiadnych 20 rokov aby sa z nich stali miliardári a mali tu svoje malé Švajčiarsko. Ale čo tí ostatní?
Tí, celých 20 rokov márne dúfali, že ten kto žije slušne a poctivo pracuje, bude sa aj podľa toho mať. 20 rokov im každý politik sľuboval niečo, čo ani zďaleka nikdy nedodržal. Celú tú dobu sa im všetkým do tváre škerila Gorila, mätúc ich frázami o nutnosti uťahovania opaskov a obetovania súčasnej životnej úrovne v prospech lepšieho života v budúcnosti.
Dnes na konci roku 2012, keď máme od roku 2004 najvyššiu nezamestnanosť, neružové ekonomické vyhliadky, nepokoje ako na bežiacom páse, takmer dva roky nefunkčnú generálnu prokuratúru, justíciu, ktorej už neverí ani ten najnaivnejší, vládu, ktorá je bezzubá ako baba Jaga z Mrázika, z parlamentu kabaret a prezidenta, ktorý by mal v záujme zachovania dobrého mena tejto krajiny radšej sedieť iba na hokeji, sa tí ostatní, ktorí ešte necítia závan Švajčiarska, oprávnene pýtajú: čo sme to tu vlastne za tých 20 rokov vybudovali? Švajčiarsko?
Možno, ale ak, tak iba to pravé slovenské, ťapákovsko-kocúrkovské, presnejšie, Mečiarove:
kde slušnosť je na obtiaž,
kde poctivá práca je na smiech,
kde spravodlivosť už dávno dodýchala a
kde pre malý strom nie je vidieť les.
Bohužiaľ očakávanie, nádej i viera tak typické pre tento krásny vek, pomaly zamierajú a krčia sa v kúte bojac sa priznať, že po 20-tich rokoch to už vzdali.
