Hrdinovia, ktorí položili životy pre túto zem… Kam patrí dôraz v tejto vete – na zem, na túto alebo na položili životy?
(Gabriel Laub)
Podľa historika Ústavu pamäti národa Martina Lacka sa okrem všeobecného uznania nesporných Štefánikových zásluh z exilu do pamäti národa vryla predovšetkým jeho predčasná tragická smrť. Ľudia na Slovensku o ňom v roku 1918 prakticky nič nevedeli. Do ich povedomia vošiel až po svojej smrti. I dnes možno konštatovať, že ak jeho život a výsledky práce zjednocujú, jeho smrť vyvoláva vášnivé diskusie, uviedol Lacko.
3. Mája 2013 sa v Brezovej pod Bradlom, okres Myjava konala pompézna spomienková slávnosť pri príležitosti 94. výročia od smrti Milana Rastislava Štefánika. Vence k Štefánikovej mohyle položili predseda vlády Robert Fico, ministri Martin Glváč, Dušan Čaplovič, viacerí poslanci Národnej rady SR, predstavitelia cirkví a samospráv. Súčasťou slávnosti bolo zapálenie štyroch vatier na každej svetovej strane mohyly.
Robert Fico, ktorý mal nad podujatím záštitu vo svojom príhovore povedal: Ak v dnešných časoch pociťujete pochybnosti, skúste si pomyslieť na svojho krajana Štefánika, ako by sa postavil k dnešnej kríze. Som presvedčený, že by zdôraznil svoje vlastné krédo: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.
Dňa 7. mája 1989 sa napriek daždivému počasiu uskutočnilo na hornej terase mohyly na Bradle spomienkové zhromaždenie za účasti asi tisícky osôb. Skupina mladých ľudí z Bratislavy rozprestrela na schodišti slovenskú zástavu. Keď si zástavu všimol zástupca MNV, tak zástavu zhabal. Prítomní reagovali na tento zásah piskotom a protestmi. Príhovor i prítomnosť pani Hany Ponickej, ktorá napriek chrípke, svojim 66 rokom a vyhrážkam ŠtB na Bradlo prišla, boli odmenené potleskom a skandovaním: „Nech žije Štefánik.“ Pohotovosť bezpečnostných zložiek a ŠTB trvala v okrese po celý týždeň.
Dve rôzne obdobia, dve rovnaké udalosti. Akurát, že tá prvá spomienka na Štefánika je popretím všetkého, začo tento kultivovaný človek bojoval. Jeho výrok Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem, bol súčasným premiérom SR použitý v kontexte, ktorý by generál Štefánik sotva dokázal pochopiť.
Dnes nie je predsa problémom Slovenska jeho svojbytnosť, alebo nedajbože strach z existencie štátu. Dnes je problém Slovenska neustále klesajúca životná úroveň obyvateľstva pri stále zväčšujúcej sa akumulácii bohatstva vybraných úzkych skupín. A deje sa to hlavne v dôsledku zlých politických rozhodnutí tých, ktorí tieto zodpovedné funkcie zastávajú. Jeden z nich, ktorý je za to zodpovedný viac ako 20 rokov nám radí, aby sme sa krízou prebili, resp. s ňou bojovali. Nuž hej, ono sa to ľahko hovorí z vrchu Štefánikovej mohyly a s ochrankou za chrbtom. Keby tento jeho štátnický prejav zobrali ľudia doslovne, tak on a všetci politici, ktorí v tejto krajine vládli a vládnu (rozumej kradli a kradnú) by boli prví, ktorí by pocítili dôsledky tohto boja…. Ako vtip dobré, ale ako rada – úbohé. Bežní ľudia dnes nepotrebujú plamenné reči a prekonané výroky. Dnes chcú tie ISTOTY, ktoré ste im priehrštím pred voľbami nasľuboval, pán premiér. Ale ako na potvoru, zasa vás raz dobehli vaše populistické sľuby. Nie je to prvý krát a veru ako vás poznáme, ani posledný krát.
A ešte P. S.
Dňa 14. októbra 1999, denník Nový čas napadol spisovateľku pani Ponickú v článku „Spisovateľka Hana Ponická je obvinená z trestného činu“. O čo šlo? Pani Ponická reštituovala kaštieľ v Podrečanoch (pri Lučenci) spolu so starým parkom, v ktorom prastaré stromy ohrozovali bezpečnosť. Pani Ponická ich dala vyrúbať, mala na to právo, pretože to bol jej majetok a priamo bola ona tou ohrozenou osobu, pretože sa venovala údržbe parku. Redaktor v tom istom čísle Nového Času napísal poznámku „Rezeš a Ponická“, v ktorej spisovateľku a disidentku nepriamo označil ako nekultúrnu a nemorálnu. Takže veľmi radi si rypli do ženy, ktorá na rozdiel od ich bulvárnych pisálkov niečo pre Slovensko urobila a znamenala, a prirovnali ju k divokým Mečiarovým „demokratickým privatizérom“.
Aj toto je Slovensko, ktoré dnes bojuje s hospodárskou krízou.
Ale povedzme si úprimne. Boj s tou morálnou krízou táto krajina už dávno prehrala.