Bolo že to pyšnej radosti keď prestížna svetová cestovná agentúra Lonely Planet v októbri 2012 zaradila Slovensko medzi Top 10 countries for best travel 2013. Konkrétne sme sa umiestnili na 5. mieste za takými nádhernými krajinami ako sú: Srí Lanka, Čierna Hora, Južná Kórea a Equádor.
Ako tretia najatraktívnejšia ponuka na videnie na Slovensku sa v katalógu Lonely Planet umiestnila národná kultúrna pamiatka, menovite Spišský hrad. Ten hrad, ktorý, hoci som sa narodila neďaleko od jeho sídla a v Spišskej Novej Vsi som bola veľakrát, som doteraz nenavštívila. Keď som bola ešte ako žiačka v pionierskom tábore na Sivej Brade, ktorá je čoby kameňom dohodil od hradu, išli sme tam na výlet, ale iba do jeho blízkosti, keďže bol pre verejnosť uzavretý. Potom bol mnoho rokov rekonštruovaný, medzitým zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO a v roku 1983 bolo konečne dolné nádvorie sprístupnené aj verejnosti.
Tak toto leto som si povedala, že by bolo škoda, keď už rovno na stránke Lonely Planet čítam, že je unikátny a najrozsiahlejší v strednej Európe, nenavštíviť tento náš skvost. A tak sa stalo. Toto leto som si však nakoniec pripísala na konto mnohých sklamaní iba ďalšie v poradí, a to sklamanie v podobe Spišského hradu.
Spišský hrad je skutočne svojou rozlohou dominanta, ktorá je vraj vidieť aj z Mesiaca, rovnako ako čínsky múr, i keď ja si myslím, že je to prehnané. Je majestátny, zasadený do krásneho prostredia, ktoré je možné z hradu pozorovať. Cesta od parkoviska k zrúcaninám, ktoré z pohľadu východnej strany, ktorou sme išli my, ani inak nazvať neviem, trvala zhruba 15 minút po zachovalej asfaltke a popri nie príliš udržiavanému okoliu, ktoré vidí kosu asi dva krát za rok. Vystúpiac k prvej bráne si mladé kočky od každého vypýtali po 5 eur vstupné s poskytnutím informácie, že každú jednu/resp. pol hodinu je cca. polhodinová prehliadka hradu so sprievodcom. Čakajúc na daný čas sme si prezreli nádvorie, kde bolo pár stánkov, pričom pri jednom z nich ste si za 1 euro mohli vystreliť z kuše, alebo za 2 eurá rovno z kanóna. Ten, ktorý nemá potuchy o tejto možnosti a má zároveň slabšie srdce, môže pri nečakanom výbuchu utrpieť aj menší šok. Konečne sme sa dočkali času prehliadky a poď ho hore za históriou. Takže, Spišský hrad začali stavať v 13. storočí, ale dám na to krk, že vtedy v období výstavby tam bolo rovnako nepohodlné podlažie ako je tu dnes. Zmes piesku, skál a neopracovaných kameňov vás núti pozerať sa stále pod nohy, aby ste nebodaj nedošli k úrazu. Takto opatrne prechádzajúc, narazíte na niektorých úsekoch uprostred hradných múrov na stojatú dažďovú vodu, ktorá zapácha, a to nielen prírodou. Tráva a burina na nádvoriach veselo rastie, čo má asi dotvoriť kolorit divokosti tohto miesta. Hradné múry z prednej strany smerom na Spišské podhradie sú ako tak zrekonštruované (rozumej: sú zarovnané na rovnakú úroveň), ale zadná, strana hradu, to sú vskutku iba ruiny. Najviac ma však sklamali nedávno otvorené expozície hradnej kuchyne, kaplnky, mučiarne a akejsi spálne. Všetko tmavé, neosvetlené, prejdené zatuchlinou. Kaplnka vyzerala ako nedokončená novostavba a jediné čo mi trocha napravilo dojem z celej prehliadky hradu bol výhľad z hradnej veže.
V čase našej návštevy bolo na hrade veľmi veľa turistov. Napr. aj z Holandska, Čiech a dokonca aj Japonska. Keď som si uvedomila ako nádherne sú udržiavané hrady a zrúcaniny v zahraničí, kde len v najbližšej zrúcanine v Rakúsku nad Hainburgom môžete na krásnom nádvorí pripomínajúcom anglický trávnik usporiadať nielen piknik, ale ešte aj svadobnú hostinu, tak som si radšej nechcela predstaviť, čo si o tomto prostredí tí cudzinci naozaj myslia.
Je to skutočne iba otázka peňazí, alebo je nám fakt jedno ako naša krajina vyzerá?
Neviem a je mi z toho smutno.