Keď je košeľa bližšia ako kabát

Blížia sa nám prezidentské voľby, kedy bude slovenský volič zase raz stáť pred voľbou menšieho zla a nebude sa môcť riadiť hodnotovými ukazovateľmi, či kvalitnými ponukami daných uchádzačov. Koniec koncov, buďme úprimní, čokoľvek by kandidáti pri svojich predvolebných kortešačkách tvrdili, je v tejto chvíli  irelevantné, lebo realita ich pôsobenia v Grassalkovičovom paláci bude úplne odlišná. Jednak je to dané obmedzenými právomocami samotnej funkcie prezidenta a v prípade politických adeptov je to hlavne o tom, že takmer nikdy nehovoria pravdu. Hlavne ten jeden, top kandidát, ktorý sa vyjadril, že cit. „Svoju kandidatúru ponúkam a chápem ako službu Slovensku a jeho ľuďom.“

Rovnaké slová sme z jeho úst počúvali za posledných 20 rokov takmer permanentne, odkedy je tento politik aktívny v najvyššej politike novodobého Slovenska. Začiatkom roku 2012 v poslednom programovom vyhlásení jeho vlády sa dočítame, že pre výkon svojho štvorročného mandátu si vláda kladie tieto kľúčové úlohy:

1. zmiernenie dopadov krízy posilniť istoty ľudí;
2. konsolidovať verejné financie, tak aby deficit verejných financií bol v roku 2013 pod tromi percentami  HDP;
3. podporiť hospodársky rast a cenovú stabilitu;
4. znížiť vysokú nezamestnanosť mladých ľudí a systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti;
5. zvýšiť vymožiteľnosť práva a systematicky likvidovať korupciu na všetkých stupňoch spoločnosti;
6. konsolidovať verejné zdravotníctvo s dôrazom na jeho finančnú stabilizáciu;
7. posilniť spoluzodpovednosť za plnenie strategických cieľov Európskej únie a zároveň presadzovať oprávnené záujmy Slovenskej republiky v Európskej únii; efektívne využiť prostriedky z fondov Európskej únie na modernizáciu a rozvoj štátu a spoločnosti;
8. posilniť hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť spoločnosti;
9. založiť dlhodobé tendencie pre hospodársky, sociálny, environmentálny a vedecko-technický rozvoj Slovenska a pre zlepšenie kvality života;
10. byť vládou otvorenou všetkým vrstvám slovenskej spoločnosti aj prostredníctvom vytvorenej Rady solidarity a rozvoja za účasti partnerov sociálneho dialógu.

Každý z nás, nech si svojim vlastným rozumom zhodnotí, čo sa v polovici štvorročného mandátu podarilo vláde z týchto predsavzatí skutočne splniť.

Minulú sobotu zvolal premiér a minister financií tlačovú konferenciu, aby prezentovali optimistickú predikciu čo sa týka ďalšieho výberu daní. Na „doternú“ otázku (ktorá sa mimochodom týkala danej témy) novinárky zo SME, premiér podráždene reagoval, že novinári zo SME sú pre túto vládu neprijateľní, lebo rozširujú vo verejnosti iba negatívny pohľad na jej prácu. Podľa neho, sú to naopak práve jasné výsledky, ktoré je vidieť za prácou jeho vlády.

A ja sa preto logicky pýtam: keď je premiér naozaj presvedčený, že výsledky jeho vlády sú také dobré, prečo potom kandiduje na post prezidenta? Veď existuje pre politika niečo väčšie a významnejšie, ako slúžiť Slovensku a jeho občanom ako jeho premiér a splniť svoje sľuby z programového vyhlásenia vlády, a tým sa zapísať do sŕdc a pamäti ľudí, čoby silný premiér, ktorý vyviedol krajinu z marazmu?

Nie, náš pomerne mladý a doteraz aj ambiciózne sa tváriaci premiér, vehementný bojovník za sociálne istoty, sa tejto jedinečnej príležitosti chce jednoducho vzdať. Radšej bude za mesačný plat prezidenta SR 7 844 eur neefektívne sedieť v prezidentskom paláci, prijímať hostí, chodiť na recepcie, navštevovať rôzne charitatívne akcie, prestrihávať pásky, sadiť stromčeky a ešte všelijako „zmysluplne“ slúžiť Slovensku a jeho ľuďom.   

Keď sa človek zamyslí nad konaním našich politikov, tak musí, aj napriek ich veľkohubým slovám konštatovať, že všetci a vždy sa riadia iba starým známym: Bližšia košeľa ako kabát. A zvlášť, keď ten kabát má poslúžiť Slovensku a jeho ľuďom, a to aj napriek tomu, že sľúbili, že ho pomôžu vynoviť, či aspoň zaplátať.