V mojich predchádzajúcich dvoch blogoch s rovnakým názvom som mapovala kroky, ktoré prešlo Slovensko od Mečiara až po nášho terajšieho dvojnásobného premiéra, ktorý sa po vyhratých voľbách v roku 2012 zaviazal byť zodpovedným, vedieť ako konať a vládnuť tak, aby kvalita života v Slovenskej republike bola trvalo udržateľná a vrátiť ľuďom nádej, že žijú v spravodlivej a bezpečnej spoločnosti, kde sú občania nositeľmi humánnych a demokratických princípov vládnutia a rešpektuje sa zákonnosť a zásady právneho štátu (programové vyhlásenie vlády). A ako inak, sľuboval istoty, termín, ktorý sa za posledné obdobie stal najviac sprofanovaným, vidiac, kam sa posunuli skutočné činy vlády na rozdiel od sľubov. Dnes máme po prezidentských voľbách a ich hlavný favorit si doteraz líže rany, nevystupuje na verejnosti, nekomunikuje s médiami. Nechápem ale prečo, lebo veď dostal od občanov iba také vysvedčenie, aké si zaslúžil a jeho ostentatívna ochota slúžiť tomuto národu bola prijatá presne tak, ako to naozaj myslel: neúprimne. Keď sa naposledy konala okázalá slávnosť k nejakému štátnemu výročiu, tak pán premiér hrdo vyhlásil, že iba on a pán Paška sú jediní z doteraz aktívnych politikov, ktorí boli priamymi svedkami tejto historickej udalosti. No v jeho očiach je to možno niečo výnimočné, no v tých mojich je to naopak smutné, vidieť, že títo politickí matadori ešte dnes, zaštiťujúc sa Cyrilo-Metodejskými tradíciami pľundrujú ducha tejto spoločnosti.
Včera sme sa, dúfajme, že navždy, zbavili ďalšieho dlhodobo traumatizujúceho prvku spoločnosti, ktorý vyhlásil, že „Sudca, resp. už adept na sudcovské povolanie musí mať etiku v sebe.“ A pritom on sám flagrantne podkopával dôveryhodnosť sudcovského stavu na Slovensku dlhé desaťročia až tak, že dnes už ani malé dieťa neverí, že v tejto krajine vládne spravodlivosť. Jediné, čo vo vysokých funkciách dokázal bolo, že si bezprecedentne naplnil rodinný rozpočet o odškodné v sporoch čoby verejného činiteľa s médiami tak vrchovato, že pozostalým po obetiach trestných činov, alebo neodborných zdravotníckych zákrokoch sa o takých čiastkach môže iba snívať.
Ďalší neuralgický bod vo fungovaní tejto krajiny predstavuje odchádzajúci politik, ktorého si pamätáme ešte ako generálneho prokurátora bývalej ČSFR, kedy ho vtedajší prezident Havel kritizoval pre jeho absolútnu nečinnosť, potom táto figúrka poslušne dlhé roky slúžila Mečiarovi, až sme ho ako menšie zlo v toku 2004 zvolili prezidentom a dodnes zostal verný svojej tradícii a poslušne slúži ďalšiemu, tentoraz SMERu. I keď jeho posledný výrok smerom k SMERu presne zapadá do intelektuálnej vybavenosti daného politika „Ja neviem, koľko má teraz Smer členov, ale keď si zoberiete, že je skoro 4 milióny 300 tisíc myslím voličov a vlani, teda predvlani vo voľbách bolo 2 milióny 600, ktorí lístok odovzdali, no tak nech je to u Smeru 0,4 %“ (26. január 2014), tak tento prezident si o sebe rozhodne nemyslí, že pre Slovensko urobil málo. Dôkazom toho je jeho ďalší výrok, keď berúc si asi za vzor pápeža Jána Pavla II. povedal: „Ja som skoro 400 dní absolvoval cestami po Slovensku, čo je skoro jeden rok kompletne“ (TA3 relácia V politike). A nakoniec ako fundovaný odborník, ako doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc., prorektor UK, generálny prokurátor ČSFR, pedagóg na PF UK, predseda NR SR, člen ústavnoprávneho, mandátového a imunitného výboru NR SR, takisto zahlásil: „Nesúhlasím s tými, ktorí hovoria, že je to protiústavný zákon. Je v rozpore s dvoma článkami ústavy a nie s celou ústavou” (zákon o diaľniciach, ktorý bol nakoniec označený ÚS ako protiústavný).
Takže máme tu trio politikov, ktorí desaťročia slúžili tejto krajine až do „roztrhania tela“ a aj vďaka ich „obrovskému úsiliu a tvrdej práci“ vyzerá dnes naša krajina, tak ako vyzerá. Keby sa hneď zajtra stratili z povrchu zemského, nebude mi to ľúto. Lebo život pôjde aj bez nich ďalej tak ako doteraz. Matky sa budú starať o svoje deti, otcovia dennodenne nastupovať do práce aby uživili svoje rodiny, všetci tí čo poctivo pracujú a zabezpečujú chod tejto krajiny sa budú tešiť z obyčajných maličkostí, lások a svojich úspechov. A rovnako ako doteraz, ľudí budú súžiť choroby, sklamania i nezdary.
Hovorí sa, že nikto nie je nenahraditeľný, ale politici, hlavne tí na Slovensku si myslia, že bez nich to nepôjde. Omyl vážení, pôjde a možno omnoho lepšie!