zaza

„Spravodlivosť bez moci je bezbranná, moc bez spravodlivosti je týranie.“

„Spravodlivosť a moc musia byť jedno, aby sa spravodlivosť stala mocou a moc spravodlivosťou.“

Tieto citáty pochádzajú od francúzskeho matematika, fyzika, náboženského filozofa a prozaika Blaise Pascala, ktorý je všeobecne známy ako tvorca základného zákona hydrostatiky, tzv. Pascalovho zákona, vynálezom barometra aj ako zakladateľ teórie pravdepodobnosti. Tento geniálny mysliteľ, ktorý žil 350 rokov pred súčasnou dobou (1623 – 1662) si ako 12 ročný zostavil vlastnú geometrickú sústavu založenú na Euklidovi a ako 19 ročný skonštruoval počítačový stroj, ktorý vykonával 4 aritmetické úkony, sa naopak, na sklonku svojho života dostal k štúdiu filozofie.

Čo ho asi tak k tomu viedlo, že v čase, keď už mal dostatok životných skúseností, vymenil vedecké bádanie za to spoločenské?  Keď si znovu prečítam na začiatku citované výroky, napadá mi, že pohnútkou mohlo byť napríklad aj to, že pochopil, že bez dobrého fungovania spoločenských zákonov, sú nám prírodné objavy zbytočné. Je to iba moja súkromná hypotéza, ale človek si to bohužiaľ na Slovensku uvedomuje takmer každý deň.

Včera vyšla oficiálna správa Wiflingu o stave slovenských súdov, médií a sporných rozhodnutiach. Cit. „Zatiaľ čo pozostalým po obetiach trestných činov alebo neodborných zdravotníckych zákrokoch naše súdy priznávajú odškodné nanajvýš 10- až 20-tisíc eur, verejní činitelia v sporoch s médiami neraz vysúdia až desaťnásobne viac.“ Následne uvádzajú konkrétne príklady, kedy „obyčajní“ pozostalí vysúdili za hrozné skutky napáchané na ich blízkych, rádovo 100 tisíc Sk a naši „neobyčajní“ verejní činitelia, medzi inými aj páni  Slota, Harabín a Fico, vysúdili od zástupcov médií, ktoré iba komentovali ich chovanie, rádovo milióny SK.

To sú samozrejme do očí bijúce a extrémne príklady. Ale nemusíme po ne chodiť až tak ďaleko. Každý z nás má priamo, či nepriamo skúsenosti s fungovaním/nefungovaním nášho súdnictva. Môj bývalý kolega, ktorý vďaka „usilovnosti“ a „schopnosti“ slovenských súdov nakoniec prišiel o byt, na ktorý mal zákonný nárok, skončil až v Štrasburgu. A hádajte ako to dopadlo? Súd vyhral, byt mu ostal, Slovenská republika zaplatila všetky súdne trovy a jemu odškodné. Lenže, nie každý z nás má odvahu, nervy, výdrž a prostriedky domáhať sa spravodlivosti až v Štrasburgu. A nie každý z nás má to šťastie byť verejným činiteľom a súdiť sa o milióny s médiami.

Spravodlivosť, tak ako ju vnímal pán Pascal, na Slovensku nefunguje.  Moc má u nás svoju vlastnú spravodlivosť, ktorá je v konečnom dôsledku voči ostatným, nevyvoleným, iba obyčajnou nespravodlivosťou. Možno sa raz dočkáme, že bude aj u nás platiť, že každý si je pred zákonom rovný. Ale dnes to tak nie je. A sledujúc, čo sa na scéne slovenského súdnictva deje, ešte dlho to platiť ani nebude.