zaza

…toto všetko symbolizuje strieborný úspech našich hokejistov, ktorí nám urobili neskutočnú radosť.

Hovorí sa, že nádej umiera posledná, i keď jej plamienok už v tomto konkrétnom prípade naozaj iba tlel. Viera, hlavne tá od fanúšikov, bola asi tiež dosť nahlodaná. Určite ale chlapcom verili, že raz to musí vyjsť, ale tí museli veriť hlavne sami sebe, že to dokážu. A láska? Tak bez nej nemá v živote nič cenu. Rovnako ako každý športový úspech.

Tieto MS boli svojim spôsobom výnimočné. Bolo krásne sledovať, ako na víťazné žrde stúpajú vlajky troch slovanských krajín, Ruska, Slovenska a Česka. Ale zároveň si človek musel uvedomiť, že ide o krajiny, ktoré prišli pri leteckom nešťastí pri Jaroslavľove o svojich talentovaných chlapcov. Zvlášť ťažko to musel prežívať náš súčasný tréner, ktorý bol načas ich športovým otcom a vie, že žiadne medaily, čo ako cenné, týmto chlapcom už životy nevrátia. Ale takisto sa hovorí, že Pán Boh je pamätlivý a asi práve preto dnes vybral tieto tri krajiny, aby zažili nielen bolestivý smútok nad stratou, ale aj slastný pocit úspechu, ale zároveň si naveky zapamätali, že neexistuje nič cennejšie ako je ľudský život.

Práve aj pre tento ľudský rozmer, ktorý sa udial v Helsinkách, nesúhlasím s tvrdeniami, že je to „iba“ šport a chlieb preto lacnejší nebude a medaily nás nenakŕmia. Nesúhlasím, lebo Slovensko je malá a mladá krajina, ktorá si svoju identitu a miesto na slnku stále iba buduje. Mladí potrebujú pozitívne vzory, ktoré nebudú umelým produktom bulváru a komerčných televízií, ale také, ktoré svoje úspechy dosiahli vďaka vlastným silám a schopnostiam. Víťazstvá, hlavne tie športové, ľudí navzájom stmeľujú, budujú pocit spolupatričnosti, hrdosti a kolektívneho ducha. Myslím, že na Slovensku je práve dnes toto potrebné viac ako soľ. A v prípade týchto MS to bolo ešte naviac aj o priateľstve, úcte a vďačnosti.