zaza

Rímski cestopisci popisovali vo svojich dielach horský systém Východných Álp – Vysoké Taury, územím „neprístupným“ a cestou cez ne „plnou horších strastí, než sú tie vojenské“.

Ale keďže tieto hrozivé hory boli zdrojom rýdzeho zlata, ktoré sa podľa dochovaných rímskych záznamov nachádzalo iba v hĺbke dvoch stôp a dosahovalo veľkosti fazule, Rimania sa navzdory všetkým prekážkam vydávali na strastiplné cesty na toto územie „barbarov“.

Dnes už sa návštevníci tohto územia s takýmto problémom nepotýkajú, keďže v roku 1935 bola slávnostne otvorená Grossglocknerská vysokohorská diaľnica, ktorá si razí cestu ťažkým terénom na najvyššiu horu Rakúska – Grossglockner (3 798 m). Jej stavba trvala 5 rokov a počas svetovej hospodárskej krízy poskytla zamestnanie 3 200 pracovníkom. Tí síce pracovali za veľmi drsných podmienok v priemernej výške 2 400 m a priemernej teplote počas letných mesiacov, okolo bodu mrazu, ale stavbu dokončili načas a ešte s ušetrenými nákladmi.

Grossglocknerská vysokohorská diaľnica patrí k  najfascinujúcejším panoramatickým cestám v Európe a svojou dĺžkou 48 km tvorí srdce Národného parku Hohe Tauren. Jej tvorca Ing. Wallack sa rozhodol nenarušiť touto stavbou tvár nádhernej krajiny a rovnováhu ekosystému, preto diaľnicu zasadil nenásilne do terénu, tak, že táto dôsledne sleduje jeho líniu. Jej najvyšší bod dosahuje nadmorskú výšku 2 571 m a najunikátnejší úsek vedie až za ľadovec Pasterze, končiac na Výšine cisára Františka Jozefa. Tam smeroval aj náš prvý cieľ cesty.

Skoro ráno nás privítali roztomilí obyvatelia miestnych veľhôr. Cicavce veľkosti cca. 50 cm, ktoré majú svoje domovy v podzemných norách a hvizdom upozorňujú na nepriateľa. Áno, milučké svište, ktoré tu boli okolo roku 1 800 pre svoju kožušinku takmer vyhubené. Pózovali nám pred fotobjektívmi ako praví profesionáli, zjavne zvyknutí na húfy turistov. Hneď prvý deň sme na chvíľu zahliadli i najvyšší vrch Grooglockner, ktorý sa nám ukázal asi na 10 min. Potom sme si museli počkať ďalšie tri dni, aby sa nám znova láskavo zjavil.

Skvostné Vysoké Taury, o ktoré sa dnes delia tri spolkové kraje: Tirolsko, Salzbursko a Korutánsko sú svojou dĺžkou – 200 km, najdlhšou a najmohutnejšou časťou rakúskych Východných Álp. Skalnaté štíty Vysokých Taur vznikli  pred 75 – 35 miliónmi rokov na dne mora Thethys, predchodcu Stredozemného mora. Prvé ľudské sídla tu vznikli už v dobe bronzovej pred 4 000 rokmi. Archeológovia našli v okolí grossglocknerskej diaľnice stovky podkov, ostrohov a iných predmetov dokazujúcich že už v rannom novoveku viedol cez priesmyk čulý obchodný ruch. Okrem toho pri hĺbení Hochtorského tunelu archeológovia našli keltské mince a 110 gramov ťažký keltský náhrdelník z obdobia pred 500 rokov p. n. l. Známa je takisto 15 cm antická soška Herkula a 66 mincí z 2. str. p. n. l.. V období vrcholiaceho stredoveku začala s rozvojom mestských štátov narastať potreba vzájomnej výmeny tovaru. Preto nastal mohutný nárast prepravy tovaru cez Alpy, hlavne smerom z Benátok do Nemecka. Avšak až na prelome 18. a 19. storočia bol zahájený seriózny výskum Álp. Dovtedy toto územie ani existujúce cesty, neboli vedecky zmapované.

Ako oficiálne prvý, kto pokoril najvyššiu horu rakúskych Álp bol v roku 1 800 korutánsky kniežací biskup F. X. Graf von Salm-Reifferscheid spolu s medzinárodne zloženým tímom. V roku 1856 navštívil vtedy 26 ročný cisár František Jozef stredisko Vysokých Taurov, obec Heiligenblunt. Odtiaľ sa cisár vybral na štvorhodinový výstup až na vyhliadkovú plošinu pod ľadovcom, ktorá dodnes nesie jeho meno. Tu sa jeho oči zahľadeli na ľadové more, na 8 km dlhý a 5 km široký najväčší ľadovcový jazyk východných Álp, Pasterze. Avšak ako všade na Zemi i tu sa už prejavila ničivá sila globálneho otepľovania, keď od roku 1856 priemerná teplota vzduchu vzrástla  o 1,6 °C a objem grossglocknerského ľadovca sa zmenšil takmer o polovicu. Jeho dĺžka sa skrátila  o 2 km a hrúbka o 5 metrov. Pokiaľ bude tento trend pokračovať, zhruba o 80 rokov ľadovec úplne zmizne. 

Národný park Vysoké Taury, ktorý je svojou rozlohou 1 800 km štvorcových najrozsiahlejšou  prírodnou rezerváciou Álp, je nádherné miesto, kde nedotknutá príroda spolu s rázovitými alpskými dedinkami očarí každého. Snúbi sa tu divoká príroda s upravenými usadlosťami, pokosenými lúkami, údoliami na ktorých a pasie dobytok a vymoženosťami doby, ktoré ale vhodne dopĺňajú túto scenériu. Konečný výzor týchto veľhôr vznikol po skončení  poslednej doby ľadovej pred 10 000 rokmi, kedy boli vytvorené husté lesy, kamenité ľadovcové morény i holé skalnaté vrchy pokryté snehom. Úplne hore, na hranici stromového pásma, sme mali možnosť obdivovať vzácne limby, ktoré rastú veľmi pomaly a môžu sa dožiť až 1 000 rokov. Flóra i fauna sú tu vzácne a jedinečné. Okrem už spomínaných svišťov môžu návštevníci  na Výšine cisára Františka Jozefa pozorovať aj stáda kozorožcov, ktoré ale koncom 17. storočia v Taurách úplne vyhynuli. Našťastie prežili v talianskych Alpách, takže dnes môžeme ich krásu obdivovať aj tu. 

Malebnosťou, doslova až gýčovou vyniká centrum kraja velikánov Taurov, dedinka Heiligenblunt, ktorá je položená vo výške nášho Štrbského Plesa a kde sme boli aj ubytovaní. Nemôže konkurovať známym lyžiarskym centrám Rakúska, Talianska či Švajčiarska, ale jej čaro je neodškriepiteľné. Horská dedinka s typickým alpským kostolom, zakliesnená medzi strmými úbočiami, poskytuje nezvyčajnú romantickú atmosféru a kostol spolu s panorámou veľhôr v pozadí a čnejúcim sa štítom Grossglockneru, býva často námetom pohľadníc z Rakúska.

Dedinka dostala názov podľa legendy o fľaštičke s Kristovov krvou, ktorú v roku 914 prevážal dánsky princ Briccius vracajúci sa z Carihradu, zahynúc v týchto miestach pod lavínou. Nad hrobom postavili kaplnku, do ktorej uložili fľaštičku s krvou. Neskôr ju uložili do miestneho kostola postaveného v rokoch 1460 – 1491. V stredoveku bol gotický kostol v Heiligenblute jedným z najuctievanejších a najnavštevovanejších pútnických miest Európy.

Tento kraj nad ktorým sa týčia velikánske Taury stojí za to navštíviť. Nielen kvôli tomu, že je to výnimočné miesto, ale aj kvôli tomu, aby si človek uvedomil, že je pravda to, čo prehlásil slávny rakúsky architekt Friedrich Achleiter: „Hospodárske záujmy a technologický rozvoj neznamenajú, že sa pri tom musí zničiť príroda“.