zaza

Semená ešte nie sú plody.

Boháči bez múdrosti, čo sú iného než v blate ležiace prasatá?

Ten, kto nemiluje knihu, nemiluje múdrosť. Ten kto nemiluje múdrosť, stáva sa hlupákom.

Všetky tieto výroky sú pripisované učiteľovi národov,  Jánovi Amosovi Komenskému (1592 – 1670), ktorý ako prvý navrhol školskú organizáciu. Hovoril, že po ukončení vzdelania by mal človek cestovať a zdôrazňoval, že vzdelanie sa nikdy v živote nekončí.

Rada si spomínam na svoju prvú, vtedy ešte súdružku učiteľku, svoj prvý šlabikár i rozochvenie, ktoré sprevádzalo moje prvé dojmy zo školy. To sú udalosti v živote každého z nás, ktoré sa jednoducho nezabúdajú. Rovnako ako prvá láska, stužková, či narodenie dieťaťa.

Učiteľ je ten, ktorý nás formuje a vychováva. Môže byť rovnako vzorom a motiváciou, ale aj tým, ktorý dokáže úplne zničiť naše sebavedomie i lásku ku škole. Celkovo som mala v živote šťastie na svojich učiteľov, až na jednu výnimku, kedy som tri roky v škole doslova trpela. Bola som žiačkou usilovnou, šikovnou a učiteľov som rešpektovala ako morálne a odborné autority. Keďže som ale nikdy nemala potrebu pred niekým sa ponižovať a nedokážem niekoho bezdôvodne obdivovať, jedna súdružka učiteľka s tým mala veľký problém. Nanešťastie, to bola moja triedna učiteľka a učila ma vskutku dôležitý predmet – výtvarnú výchovu. V tom čase bol tento predmet klasifikovaný, takže som bežne dostávala za svoje výkresy aj známku 3, čo bola najhoršia možná známka. Okrem mňa boli takto hodnotení ešte spolužiaci z rómskej osady. Keď som si raz dovolila povedať spolužiačke, ktorá na tému: Moja mama, namaľovala svoju mamu ako pani s trvalou, hoci jej mama bola obyčajná dedinská ženička so šatkou na hlave, že jej mama takto nevyzerá, tak reakcia mojej triednej učiteľky bola naozaj zvláštna. Na jej príkaz som sa musela danej spolužiačke rovno pred tabuľou a celou triedou ospravedlniť, že som vraj týmto hlboko urazila jej mamu. A podobných zážitkov z tejto, pre mňa neveselej školskej doby, mám viacero.

Áno učiteľ je ten, čo zaseje semienka poznania do našej hlavy a ktorý do veľkej miery formuje náš pohľad na život. Väčšina z nich si to chvalabohu ešte stále uvedomuje a preto pristupuje k tejto profesii zodpovedne. Áno, zaslúžia si našu úctu, lebo dávať našim deťom vzdelanie je čin záslužný a dnes aj ťažký. Preto sa nečudujem slovenským učiteľom, že toho majú dosť. Aj to málo, na čo mali nárok, sa tento rok na ich platy neminulo. Vraj každý z nich dostal cca. o 100 eur menej ako mal dostať reálne. VÚC vyčlenené prostriedky minuli na investičné projekty. Nuž hej, zo štátnych zákaziek si miestni poslanci ľahko prilepšia, zato zo zvýšenia platov učiteľom im nekvapne zhola nič.

Keď slovenskí učitelia ako vysokoškolsky vzdelaní ľudia vidia, koľko peňazí sa doslova mrhá na politické strany, zlaté padáky, štátnu korupciu, daňové úniky, drahý euroval a sociálne neprispôsobivých, tak je viac ako pochopiteľné, že idú do ulíc. Slabo platení, v rámci celkových príjmov doslova na pokraji spoločnosti, zákonmi nechránení a morálne nedocenení, sa iba bránia. A dobre robia. Lebo nech si hovorí kto chce, čo chce, absolútne platí aj ďalší výrok J. A. Komenského:

 Ak sa má stať človek človekom, musí sa vzdelávať.