zaza

Mala som možnosť pár dní stráviť vo Fínsku, krajine, ktorá je na prvý pohľad Slovensku dosť podobná, ale zároveň veľmi rozdielna. Slovensko a Fínsko sú v EÚ, používajú spoločné euro, majú zhruba rovnaký počet obyvateľov, rovnako krásnu prírodu … a tým sa výpočet spoločných čŕt akosi končí. Najmarkantnejší rozdiel medzi Slovenskom a Fínskom je asi ten, že tam na rozdiel od Slovenska všetko naozaj funguje. Politika je transparentná, korupcia takmer nulová, nezamestnanosť je viac menej tvorená iba vysokoškolákmi, ktorí odmietnu pracovať na podradných miestach, priemerný plat Fína je 3 400 eur, súdy fungujú spravodlivo, štátne úrady na jednotku, kriminalita je v rámci EÚ druhá najnižšia a všetko tam klape ako má. Fínsko je krajinou, ktorá si mimoriadne váži životné prostredie a to ostatné je tam podriadené práve tomuto cieľu. Úplne všetko, vrátane stravy, služieb a bývania je tam eko, bio, natural a free. Najkrajšie autá, ktoré jazdia po Helsinkách sú najmodernejšie čierne mercedesy a sú to, čuduj sa svete – taxíky! Tie má pod palcom štát, rovnako ako obchod s alkoholom, ktorý je prísne regulovaný a hoci tým Fínsko prichádza o nemalú časť príjmov do ŠR asi im to zato stojí. Zrejme škody spôsobené nadmernou konzumáciou alkoholu sú pre Fínov oproti tým ekonomickým, menej prijateľné. V súčasnosti najväčší problém, ktorý riešia Helsinky je otázka spravodlivého zvýšenia poplatkov v štyroch okrajových štvrtiach mesta, keďže ich obyvatelia využívajú vymoženosti hlavného mesta rovnako ako tí, ktorí bývajú v centrálnej časti. Podobné kauzy ako je naša Gorila, nástenkový tender či takmer trojročný chaos na generálnej prokuratúre sú tam jednoducho nepredstaviteľné. Keď som sa pýtala kolegynky z Fínska ako je to možné aby jeden štát takto ukážkovo fungoval, tak mi povedala, že je to veľmi jednoduché. 

Fínsko vo svojej histórii trpelo pod nadvládou Švédskeho kráľovstva takmer 700 rokov a pod Ruskom zhruba 100, od roku 1809 až po VOSR do roku 1917, kedy Fínsko vyhlásilo samostatnosť. Krajina počas 2. Svetovej vojny dvakrát bojovala proti Sovietskemu zväzu, pričom v tej druhej to bolo s podporou nacistického Nemecka. V rokoch 1944 -1945 ale Fínsko donútilo Nemecko na odchod zo severného Fínska. Po druhej svetovej vojne sa Fínsko ocitlo v tzv. šedej zóne medzi Západom a Sovietskym zväzom a tam niekde treba hľadať korene dnešnej situácie. Tá je výsledkom rozumnej neutrálnej politiky tejto krajiny s nutnosťou zvláštnych vzťahov so Sovietskym zväzom, ktoré ale treba jasne odlišovať od tých hospodárskych (RVHP). To ale znamenalo, že Fínsko a jeho nasledujúci rozvoj bol iba v rukách samotných Fínov. A keďže nič nedostali zadarmo a všetko čo majú si vybudovali vlastnými silami, krok po kroku, dnes si to aj patrične vážia. Preto nedovolia hocijakým mocichtivým a nenásytným  politikom, aby to šmahom ruky zničili. Preto je nemysliteľné aby hocijakého Fína, či už je v spoločenskej hierarchii najvyššie, alebo úplne dole napadlo, aby okradol štát, lebo tým pádom by okradol seba. Morálka je tam niečo o čom sa nediskutuje, ale podľa čoho sa žije. Iste, existujú tam sociálne rozdiely, ale nie sú tak očividné ako na Slovensku, keďže Fíni si nepotrpia ani na honosné vily, ani na luxusné autá. Vyznávajú minimalistický, striedmy a hlavne životnému prostrediu prospešný životný štýl. Takmer každý obyvateľ Helsínk má ešte malý domček na severe krajiny, vraj kvôli prírode, čo som úplne nepochopila, keďže vzduch a prostredie v centre mesta boli lepšie ako u nás vo Vysokých Tatrách. Fíni rovnako ako prírodu a pohyb milujú techniku, hlavne mladí, veď Fínsko je prakticky Nokia. To máme teda spoločné, rovnako ako lásku k hokeju. Fíni si takisto ako Slováci radi vypijú a z Helsínk je bežné usporadúvať tzv. alkoholovú turistiku do neďalekého estónskeho Tallinu za účelom „sťatia sa pod obraz boží“. Ale je to určite menej často ako na Slovensku, keďže som tam za celý čas môjho pobytu nevidela na ulici jediného na mol opitého človeka a ani jedného bezdomovca.

Čo si budeme hovoriť. Je to krajina, ktorej je čo závidieť, ale ktorá človeka svojou dokonalou funkčnosťou začne pomaly aj nudiť. Jediné, čo som Fínom naozaj nezávidela, sú klimatické pomery. Teraz v lete sú tam biele noci a to znamená, že človek je tým absolútne dezorientovaný, keďže ešte o 22. hod je svetlo, pri ktorom sa dá v pokoji fotografovať. Naopak zima, ktorá trvá dlho sa vyznačuje krátkymi dňami navodzujúcimi stavy depresie. 

Tak či onak, je dobre poznať iné krajiny, kultúry, zvyky a životné štýly. Hoci my sami najlepšie vieme, kde nás ako sa hovorí „päta tlačí“ a sami by sme si mali nastaviť to pomyselné zrkadlo, je dobré pozrieť sa aj na tých druhých, či sme si to zrkadlo naozaj nastavili správne.