zaza

Keď som prvý krát počula, že v rámci svojich pracovných povinností budem musieť navštíviť Albánsko, tak som sa zhrozila. V prvom momente som si ani nedokázala predstaviť, kde presne na mape sa táto krajina vôbec nachádza. Deň pred odletom som si uvedomila, že nemám platný pas a keďže Albánsko nepatrí do EÚ, zrejme to bude problém. Ale aký to div, nebol. Postačil OP, ale musel byť označený identifikačným pásikom.

Na začiatku cesty som si musela o tejto, pre nás záhadnej balkánskej krajine čo to naštudovať, nakoľko jediné čo som si s ňou spájala bola mafia a bývalý komunistický diktátor Hodža. História ma zaujala ako prvá. A veru nestačila som sa čudovať. Albánci sa považujú za potomkov Ilýrov, ktorí boli najstarším indoeurópskym národom (rovnako ako Slovania) a toto teritórium osídlili už v dobe bronzovej. V druhej polovici 8. storočia p.n.l. začala postupovať od juhu grécka kolonizácia. Gréci tam založili osadu Korkyra ako kolóniu Korintu a pokračovali na západnom pobreží pevniny smerom na sever zakladaním miest ako bol Butrint (dnes pamiatka UNESCO). Napriek kolonizácii sa na celom území udržalo pôvodné ilýrske podložie, ktoré tam prežilo až do stredoveku. Bolo schopné a silné, takže od 4. storočia pred Kristom vytváralo ilýrske kráľovstvá, ktoré existovali popri kolonizovanom území. V polovici 2. storočia pred Kristom ovládli krajinu Rimania, ktorí vytvorili rozsiahlu provinciu Illyricum, siahajúcu v dobe rozmachu od rieky Sávy až po Mati v Albánsku. V polovici 6. storočia prenikli z územia dolného Dunaja do Albánska slovanské kmene. Územie sa dostávalo pod byzantskú nadvládu, čo sa odrazilo aj v materiálnej kultúre. Je teda zrejmé, že albánsky národ pochádza z viacerých starobylých etník: Ilýri, Gréci, Rimania a Slovania. Až prišla bitka u Savry, ktorá sa konala roku 1385 a znamenala začiatok tureckej nadvlády. V priebehu 16.-17. storočia Albánci hromadne prestupovali na islam a od 17. storočia sa stali spolu s bosnianskymi moslimami hlavnou oporou tureckej moci na Balkáne. Dnes sa z cca. 3,5 mil. obyvateľov hlási k islamu 70%, pravoslávnych je 20% a  katolíkov 10%. Po 400 rokoch tureckej nadvlády získala krajina v roku 1912 nezávislosť. Atypické je, že Albánsko patrilo medzi najtolerantnejšie krajiny počas druhej svetovej vojny a je možno jedinou krajinou, kde cez vojnu narástol počet židovských obyvateľov (Albánci svojich Židov odmietli vyviezť a preto tam prichádzali aj Židia z ostatných krajín).

Tento zaujímavý historický pôvod jel celkom zreteľný aj na dnešných Albáncoch. Kto by čakal čisto južanské typy, tak by bol sklamaný. Typovo sú určite podobnejší nám (aspoň čo som mala možnosť vidieť v Tirane) ako napr. Turkom. Líšia sa od nás najmä farbou očí, keďže modrá je tam naozaj ojedinelá. Albánci sú milý a pohostinný národ, ktorý chce predovšetkým zmenu. V júni sa tam budú konať parlamentné voľby a jednou z požiadaviek na splnenie podmienok pre vstup do EÚ, je ich demokratický priebeh. Dva mesiace pred voľbami ale nie je v Tirane, ani jej okolí vidieť žiaden predvolebný plagát. Asi preto, že všetci sú zajedno v tom, že chcú vstúpiť do EÚ (podľa posledných prieskumov je to okolo 90% obyvateľov). Keď človek navštívi túto krajinu, tak pochopí, prečo je tomu tak. Čas sa tam akoby zastavil a to, čo bolo na Slovensku pred 25 rokmi, ale ešte v zničenejšej podobe, ja tam realitou dňa. Tirana so svojimi 800 tis. obyvateľmi, je z pohľadu albánskej histórie relatívne novým mestom (založil ju v 1614 Sulejman Bargjini) a dnes je spleťou ošarpaných činžiakov, nekoordinovanej prepchatej a hlučnej cestnej premávky, obchodov s handrami v štýle: „á la Miletič“ a totálne rozbitých chodníkov. Uprostred centrálneho námestia stojí monumentálne národné historické múzeum, ktoré sme aj navštívili a dve staršie panie biletárky, dozvediac sa odkiaľ sme, spustili na nás plynulú ruštinu. Milé reminiscencie mi naskočili aj pri prehliadke múzea, kde som sa vďaka „bezpečnostným“ opatreniam mohla bez problémov dotknúť vzácnej ikony zo 16. storočia. Za múzeom je umiestnená akási obludná trafostanica obkolesená drôtmi, v susedstve s barmi a všeličím iným. Hľadiac na to v nemom úžase som skonštatovala, že tu už chýba iba kolotoč. A ajhľa, prejdúc dookola múzea rovno oproti albánskej centrálnej banke sa naozaj krútil – kolotoč! Rovnaký ako na dedinských púťach v časoch dávno minulých. Ďalší šok nastal, keď rovno pred centrálnou bankou a ministerstvom financií postávalo pár vekslákov, krútiac retiazkami okolo ruky, na znak, že sú akurát „v práci“. Dojem z hlavného námestia nezachránila ani monumentálna socha národného hrdinu bojovníka proti Turkom – Skanderberga, ani významná mešita Hadži Ethem Beja zo 17. storočia, ani palác kultúry. Jedna z naozaj slušne vyzerajúcich častí Tirany je dnes štvrť Blokku, ktorá bola za čias Hodžovho režimu až do roku 1991, vyhradená výlučne vládnym úradníkom. Dnes sa tu nachádza množstvo obchodov, reštaurácií, kaviarní i nočných klubov a stojí tu aj vila bývalého diktátora Envera Hodžu, ktorá jediná je oplotená, uzamknutá, neprestavaná na bar a údajne stále patrí jeho potomkom.

Tak ako Slovensko láka turistov na slogan: „Slovakia Little Big Country“, Albánsko má svoj vlastný: „Albania a new Mediterian Love“. Ja osobne verím, že tomu tak v budúcnosti bude. Je to krajina, ktorá má veľký potenciál, hlavne čo sa týka prírodných krás. Na maličkom území sa rozprestiera 14 prírodných národných parkov, veľké množstvo jazier (vôbec najväčšie na Balkáne je Shokorda – 368 km²) a dve tretiny krajiny pokrývajú kopce a horstvá (najvyšší vrch má 2 751m). Krajina so svojim 450 km dlhým pobrežím deliacim sa na Jadranské a Iónske more ponúka nádherné nedotknuté pláže na mimoriadnu dovolenku. Ako som spomínala, Albánskom sa prehnalo mnoho civilizácii, ktoré tu zanechali bezpočet vzácnych pamiatok z doby helénskej, rímskej, byzantskej i tureckej.

Pre toto všetko, aj pre mnohé iné, stojí táto krajina za vzhliadnutie, aby si každý z nej odniesol to, čo ho obohatí a zaujme.