zaza

Dedinka v údolí, malé domčeky,
nevidel som vás, už celé roky.
Posielam, pozdrav svoj rodnej kolíske,
mamičke drahej, z diaľky tak cudzej.
Vy dedinky v údolí, malé domčeky,
či ešte rúžové, máte obloky.
Dedinka v údolí, malé domčeky,
nevidel som vás, už celé roky.

Takmer všetci poznáme túto krásnu pesničku v podaní Františka Krištof Veselého. Takto nostalgicky sa v nej spomína na staré Slovensko, ktoré vtedy, keď pesnička vznikla, určite nemalo dnešné kontúry.

Dnes je Slovensko samostatnou a svojbytnou krajinou, ktorá je súčasťou zjednotenej EÚ. Iste, je to aj prirodzený vývoj, o ktorý sa naši ľudia usilovali, ale i historické podmienky boli k tomu priaznivo naklonené. Dnes sa už nemôžeme vyhovárať na Čechov, na ktorých doplácame, ani sa skrývať za nikoho iného. Sme zodpovední iba sami za seba a sami sebe.

Dnes sledujúc takmer 20 rokov samostatnosti Slovenska môžeme povedať, že Slovensko sa zmenilo. Vizuálne i životnou úrovňou určite. Dnes žijeme a riešime podobné záležitosti ako všetci Európania, naše deti si môžu slobodne vybrať, kde budú študovať a kde a ako budú žiť. Berieme to ako samozrejmosť. A to je fajn.

Ale hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa pozná, okrem iného na tom, ako sa chová k svojim starým ľuďom. A sledujúc, čo sa u nás v poslednej dobe pácha na starých, bezbranných ľuďoch, tak Slovensko možno považovať nie za vyspelé, ale doslova hrubé a bezcitné. Ešte aj v tých najzaostalejších krajinách majú väčšinou starého človeka v úcte. U nás sa starosta dediny pod Tatrami, kde niekto prednedávnom brutálne dobodal starenku pre pár centov a vraha sa nepodarilo dolapiť, bohorovne do kamery vyjadrí, že starí ľudia sa nemajú čoho báť. Pritom si babky večer boja otvoriť okná na domoch, strachujúc sa, aby si vrah nevybral nedajbože ich. Niekedy najbezpečnejšia obec pod Tatrami sa stala miestom hrôzy a strachu. A takých prípadov, keď osamoteného starého človeka oklamali, okradli, zabili, je bohužiaľ na Slovensku stále viac.

Takisto sa hovorí, že celok je tak silný, ako je silný jeho najslabší článok. Keď človek vidí v televízii plačúcu starenku, ktorá je roztrasená strachom o svoj život, a ktorá sa nevie a nemôže domôcť svojich základných ľudských práv, tak si uvedomí, že tá jej bezmocnosť je viac ako šokujúca. Príde mu hanba, že kde sme sa to až dopracovali, keď tí, čo by mali požívať našu úctu, sú vytesnaní na pokraj spoločnosti a táto rieši témy, ktoré neobťažujú a keď aj obťažujú, tak nech sú aspoň ziskové.

Dedinka v údolí na Slovensku už existuje iba v pesničke. Starkí už v nej nehrajú žiadnu úlohu láskavých a múdrych, ktorých si pre ich životné skúsenosti všetci vážia, ale peniaze a moc ju zmenili na miesto, kde je každému všetko jedno.

Kým sa vnímanie na Slovensku nezmení aj v tomto ohľade, budeme vždy malou krajinou. Malou v zmysle, že jej duša zostane malá a bezcenná. Môžeme sa tu hrať na ľavičiarov, pravičiarov, preklínať Euroval a snažiť sa mať čo najviac, nič to nezmení na tom, že tá podstata zostane prehnitá a raz v budúcnosti sa nám to vráti. Aj s úrokmi.