zaza

„Můžete prosadit všechno, když si opravdu věříte a jdete za tím.“

„Přežije-li kultura, přežije národ.“

Tak toto sú životné kréda krásnej, hlavne duchom, starej dámy Medy Mládkovej.

Keď som si minulý piatok večer prepla ovládač na ČT 24 na reláciu Hyde Park, už som ju nedokázala nedopozerať. Jej hosťkou bola 92 ročná pani Meda Mládková, mecenáška umenia, ktorá darovala Prahe unikátnu zbierku výtvarného umenia v hodnote cca. 600 mil. Kč. Ide hlavne o 44 diel maliara Františka Kupky, ktoré sú umiestnené v zrekonštruovaných Sovových Mlynoch na pražskej Kampě.

Počúvať túto výnimočnú ženu bolo poučnejšie než tisíc debát rôznych sociológov, analytikov či politikov. Hovorila hlavne o tom, že hoci sa stretávala a stále stretáva s neskutočnou byrokraciou, korupciou a inými prekážkami zo strany pražského magistrátu, nikdy by ju nenapadlo svoje rozhodnutie zmeniť.

Pani Meda Mládková sa narodila v roku 1919 v Zákupech ako dcéra sládka zámockého pivovaru. V roku 1946 odišla do Švajčiarska študovať ekonómiu, pričom v relácii spomínala udalosti, ktoré tomu predchádzali. Zažila situácie ako sa zachádzalo s českými Nemcami, ktorí mali byť odsunutí na základe Benešových dekrétov. Videla, ako im „českí“ fanatici plní nenávisti sypú do rán soľ. Vtedy si povedala, že bez ohľadu na to či pôjde študovať, alebo nie, v takejto krajine žiť nechce.

V rokoch 1955-1960 študovala dejiny umenia na Sorboni v Paríži, kde založila prvé české exilové nakladateľstvo: Edition Sokolova. V Paríži stretla svoju životnú lásku emigranta Jana Mládka, s ktorým sa vzali. V roku 1960 odišli do Washingtonu, za jeho prácou ako zamestnanca Medzinárodného Menového Fondu. Tu spoločne vybudovali hodnotnú zbierku umeleckých diel. V roku nežnej revolúcie pán Mládek zomiera a pani Meda, plniac aj jeho želanie, sa vracia do Čiech, aby postupne darovala túto zbierku bývalej domovine.

Z jej pútavého rozprávania bolo najšokujúcejšie to, aké to mala a stále má ťažké pri napĺňaní tohto cieľa. Posťažovala si, že je už unavená z toho, ako nemôže nájsť spoločnú reč s magistrátom Prahy 1, ktorý jej stále odmieta povoliť zrekonštruovať Werichovu vilu na Kampě. Pani Meda by chcela z vily vytvoriť kultúrne centrum a do vily presťahovať všetok svoj vzácny historický nábytok, ktorý je zatiaľ vo Washingtone. Napriek tomu, že má s radnicou zmluvu na prenájom Werichovej vily na 40 rokov, táto stále vytvára pani Mede administratívne prekážky a vila postupne chátra. Pani Meda doslova povedala: „No jó, asi tam radní chtejí mát nějaký šenk“.

Pani Meda je pozoruhodný človek. Keď sa ju redaktor spýtal, v ktorej krajine sa jej žilo najlepšie,  priamočiaro zahlásila: „V Americe. Tam se nelže, tak jako tady“. Bolo to drsné, ale asi pravdivé. Táto dáma si prešla v živote rôznymi režimami a zažila rôzne situácie. Takisto žila na rôznych miestach, precestovala celý svet a dodnes má byty v Paríži a Švajčiarsku. Je preto smutné počúvať od nej to, čo napokon všetci dobre vieme. Jej odpoveď na to, čo by robila keby bola prezidentkou ČR bola: „Dělala bych něco s tou hroznou korupcí“. Jej odpoveď na otázku, čo by urobila ako prvé, keby bola ministerkou kultúry, bola rovnaká: „Dělal bych něco s tou hroznou korupcí“. 

V dnešných dňoch na Slovensku rezonuje téma Gorila, ktorá naplno obnažila ako je to s korupciou v našej krajine. Presne tak ako na Prahe 1. A je len na nás, či sa s tým zmierime, alebo budeme bojovať tak ako pani Meda, ktorá by už mohla na starobu pokojne odpočívať, užívať si luxusu, dívať sa na svoje vzácne obrazy vo svojich nádherných bytoch a vykašlať sa na radných z Prahy 1.

Ale som presvedčená, že keby nebolo takých ako je pani Meda, nebola by ani nádej, a život by nemal žiadnu cenu.