zaza

Dnes ráno, tak ako každý rok, som si pri vstupe do budovy mojej práce pripla ďalší malý žltý kvietok do klopy svojho kabáta. Už včera večer som na to myslela. A uvedomila som si, nie po prvý krát, aký bol Deň narcisov skvelý nápad.

Život plynie strašne rýchlo a denný kolotoč naháňania životných potrieb (i nepotrieb) nám vypĺňa každú sekundu. A potom príde 15. apríl, kedy hodiac očkom po mojom kabáte mi ten malý kvietok v každom okamihu pripomenie môjho otca i môjho svokra. Obaja už nie sú medzi nami. Obaja zomreli na rakovinu. Obaja boli výnimoční ľudia. Obaja mi strašne chýbajú.

Každému z nás, alebo nášho okolia si táto zákerná choroba už niekoho ukradla. Niekoho jemu srdcu blízkeho. Bohužiaľ, aj o tom je život. Krásne dni asi musia byť popretkávané tými smutnými, aby sme si uvedomili, kde sú tie pravé hodnoty a aký je čas neúprosný. Preto by sme sa mali zastaviť a povedať si, že napríklad dnes žiadny stres, žiadne rozčuľovanie a naháňanie. Idem pozrieť mamu / starú mamu / tetu / kamarátku…, budem sa venovať len svojim deťom / manželovi /domácemu miláčikovi / svojej záľube…

Dnes chcem prežiť tento deň zmysluplne.

Aby som neľutovala, keď opäť budem smutne pozerať na maličký žltý kvietok, ako málo času som venovala svojim drahým blízkym.