zaza

Dnes ráno v aute počúvajúc rádio som zachytila, že 13. október je Dňom starých rodičov, ktorý vznikol na podnet Američanky Marian Lucille Herndon McQuade, ženy v domácnosti, matky 15 detí a starej matky 40 detí. Oficiálne bol vyhlásený v roku 1978 a oslavuje sa prvú nedeľu po Sviatku práce v USA a september sa stal zasa mesiacom starých rodičov symbolizujúci jeseň života.

Na Slovensku máme také príslovie: Staroba – chudoba! A skutočne, podľa najnovších štatistík živorí a pod hranicou chudoby žije u nás asi 280 tisíc dôchodcov, čo je takmer každý tretí starý človek.

Štúdia EÚ venovaná tejto téme dokonca tvrdí, že naši starkí sú na tom horšie, ako tí v Bulharsku a Rumunsku. So zdravím starých ľudí u nás je to ešte horšie. A úplne katastrofálne sme dopadli v kategórii podporné a sociálne oblasti (81. miesto). Hlavne preto, že naši dôchodcovia sa v tejto krajine necítia bezpečne (pozri: http://zaza.blog.pravda.sk/2011/11/11/co-je-male-to-je-mile/).

Z porovnania priemerných dôchodkov v Európe (Luxembursko 3 000 eur, Holandsko 2 258 eur, Nórsko 1 760 eur, Dánsko 1 411 eur, Rakúsko 1 303 eur, Švajčiarsko 1 393 eur, Taliansko 1 141 eur, Francúzsko 1 108 eur, Poľsko 475 eur, Česko 421 eur, Slovensko 390 eur) vidíme, že nie je to presne tak ako hovorí príslovie, bohužiaľ konkrétne na Slovensku znamená staroba naozaj chudobu.

Áno, materiálne prostredie je bezpochyby veľmi dôležité, ale čo ten zvyšok? Ako vníma naša spoločnosť starých ľudí? Prejavujú najbližší lásku a úctu svojim starým rodičom? Ak to tak nie je, čia je to škoda? V kultúrne najvyspelejších krajinách, ktoré majú za sebou dlhú históriu, ako je napr. Japonsko je starý človek pre spoločnosť niečo ako poklad. Hýčkajú si ho, opatrujú a čerpajú z jeho životných skúseností. A ono sa im to vráti aj s úrokmi. U nás naopak. Pokojne necháme našich starkých na konci spoločenského rebríčka, doslova vykrvácať materiálne, mentálne aj citovo a potom sa čudujeme, že sú pre túto spoločnosť iba príťažou. Včera išiel v TV šot, ktorý mi bral dych. Nejaký magor v menšom okresnom meste fackoval starých ľudí na počkanie, iba preto, lebo mu jednoducho vadili. Naši strážci zákona ho samozrejme nezatkli, lebo vraj nebol dôvod. Veď prečo aj? Však po hube dostalo len pár bezbranných dôchodcov. Cítite ten hyenyzmus? Keď dostane po papuli nejaký poslanec, v spoločnosti zrazu podľa predsedu parlamentu nastáva stav legislatívnej núdze, ale keď zbije nebezpečné indivídum pár bezmocných dôchodcov, tak nad tým jednoducho mávneme rukou. Kam sme sa to až dostali? Kam až táto krajina musí padnúť, aby si začala konečne uvedomovať, že toto je naozaj konečná.

Samozrejme, každý by mal začať od seba a vstúpiť si do svedomia, či naozaj tej svojej mame/starej mame, otcovi/starému otcovi prejavujem úctu a lásku akú si zaslúži. Či si naozaj uvedomujem, že aj ja raz budeme na ich mieste, čakajúc ako zvieratko na pohladenie a milé slovo.

Lebo jedno je fakt. Jediná istota na tomto svete, bez ohľadu na to, čo hovorí náš premiér, je to, že každý raz musí zostarnúť a zomrieť. Je to asi aj jediná spravodlivosť, ktorá platí všade na svete rovnako, lebo tej ostatnej spravodlivosti, vrátane tej vo vzťahu k starým ľuďom, sa na Slovensku tak skoro nedočkáme.