zaza

Zhruba pred rokom som na svoj blog zavesila článok o živote pražskej rodinke goríl, ktoré sa stali miláčikmi mnohých. Rok sa stretol s rokom a v tej našej úžasnej gorilkovic rodinke sa za ten rok veľa udialo.

Najmenší samček Kiburi, ktorý sa narodil v apríli 2010 mamičke Kijivu sa má k svetu. Začína byť vyrovnaným sparing-partnerom pri hrách svojmu staršiemu bratovi štvorročnému Tatuovi.

Veľká zmena v osadenstve pavilónu nastala, tak ako som písala koncom minulého roka príchodom novej obyvateľky, ktorá dorazila z Belfastu. Volá sa Bikira, čo v svahilštine značí „panna“ a vo svojich 15 rokoch, keď do pražskej ZOO dorazila, bola Bikira pannou aj naozaj. V Belfaste totižto žila 12 rokov so samcom, ktorého považovala za brata a nespoznala klasickú goriliu rodinku s mláďatami. Aj preto ju premiestnili do Prahy s nádejou, že pražská rodinka sa rozrastie a ona sa stane matkou. Všetci dúfali, že pražskému goriliemu fešákovi Richardovi sa zapáči až tak, že k tým vlastným súrodencom od gorilej samičky Kijivi pribudnú aj tie nevlastné od Bikiri.

I stalo sa a samička Bikira skutočne hneď pri prvých páreniach sa s Richardom otehotnela. Tehotenstvo prebiehalo normálne, ale už horšie to bolo s včeleňovaním sa Bikiry do pražskej rodinky, ktorá je veľmi kompaktná a silná. Hlavne samice Shinda a Kamba jej nič nedarovali a prišla s nimi viackrát do nepekných potýčiek. Neobišlo sa to bez zranenia a Bikira zostala fakticky mimo rodinu až takmer do pôrodu. Jediný, kto sa pokúšal o aké také kontakty bol malý Tatu a prvorodená Moja.

9. novembra 2011 poobede Bikira bezproblémovo porodila, ale keďže sama bola umelo odchovaná ľuďmi, o maličkého, lebo je to samček, sa postarať nedokázala. Preto museli večer chovatelia mláďa odobrať a umiestniť ho v inkubátore, aby sa vyhlo jeho podchladeniu. ZOO Praha mala hlavu v smútku. Následne sa uskutočnili dva pokusy o vrátenia mláďata k matke, dokonca jeden 11.11. 2011 o 11:00, ale ani 8 jedničiek nezaručilo šťastný koniec. Bikira tým, že doteraz vo svojom živote toto nemala možnosť vidieť ani zažiť, zlyhala.

Vedenie pražskej ZOO sa rozhodlo pomenovať malé goriliatko ako Tano, čo vo svahilštine znamená piaty, keďže v tomto pavilóne je Tano skutočne v poradí piatym narodeným mláďatom. Tano bol veľmi životaschopný a odborníci zvolili ako najlepšie riešenie to, aby bol Tano premiestnený do gorilej škôlky v nemeckom Stuttgarte, kde do 4 rokov vyrastala aj jeho mama Bikira (1995 až 1998). A tak sa aj stalo a Tano sa stal v poradí 59. zverencom tejto špeciálnej stanice.

V Stuttgarte ho čakali dve ošetrovateľky, ktoré ho nespustia z očí ani na okamih, novinári i všetci milovníci zvierat. Tano sa stal okamžitou mediálnou hviezdou a TV stanica RTL ho označila za Knuta v hnedom prevedení. Nahráva tomu nielen jeho milý zjav, ale hlavne podobný osud ako mal medvedí miláčik berlínskej ZOO, keď ho jeho mama odvrhla.

Tano sa návštevníkom stuttgartskej ZOO prvý krát predstavil 15. decembra 2011 a zvládol to úžasne.

Návštevníci ho mohli obdivovať pol hodinu. Krásne pil zo svojej fľaše, sedel na kolenách svojej ošetrovateľky, bol kľudný, uvoľnený a pozeral sa na ľudí.

Po kontakte s ľuďmi bude nasledovať zoznámenie sa cez sklo s novou gorilou rodinou a ďalším krokom pre Tana bude zbližovanie sa so staršími samicami, z ktorých jedna bude jeho náhradnou zvieracou mamou.

Druhá, ale určite nie významom, udalosť, ktorá zmenila život pražskej gorilej rodinky, bol odchod Moji za svojim vlastným životom. V prvom článku pred rokom som napísala, že Moju  zhruba o dva roky čaká odchod z pražského pavilónu za novou rodinou a snáď aj za svojím vysneným samcom. Ale neubehol ani rok a Moja už svoje 7. narodeniny, 14. decembra 2011 oslávila so svojou novou rodinou v španielskom zooparku Cabárcenu, kde bola prevezená 30. novembra 2011. Pre ČR to bol deň národného smútku, keďže musela odísť vôbec prvá gorila narodená v Česku, ktorej krstnou mamou je pani Dagmar Havlová. Tá sa s Mojou na webe aj krásne rozlúčila a zaželala jej všetko naj, naj v novom domove. I známy český pesničkár Jarek Nohavica si „posteskl“ a zložil o tom pesničku.

Moju v nádhernom prírodnom parku na severe Španielska čakala trojčlenná gorilia rodinka, ktorú tvorili samec Niky a samičky Nadia a Chelewa. Samec Niky mal veľmi pohnutý osud. Narodil sa v Afrike  vo voľnej prírode asi v roku 1985 a do Španielska sa dostal ilegálne, pravdepodobne na lodi ako dvojročný. Do 6. rokov vyrastal na farme, kde ho brali ako člena rodiny. Keď už bol veľký, darovali ho ZOO v Madride, kde sa aj dostal k jeho jednej zo súčasných partneriek Nadii, ktorá sa takisto narodila vo voľnej prírode asi v roku 1980 a do ZOO v Madride sa dostala ako ročné mláďa. Obe gorily sa po strastiplných zážitkoch dostali v roku 2004 do prírodného parku Cabarcéna, kde im doteraz ešte robila spoločnosť šesťročná samica Chelewa. Ale od príchodu Moji je všetko inak.

Moja na rozdiel od Bikiri sa s novou rodinkou veľmi rýchlo zžila a netrvalo to ani dva dni a medzi Mojou a Chelewou sa objavili náznaky priateľstva. Dnes už obidve gorilky chodia po pavilóne jedna vedľa druhej, vzájomne sa dotýkajú a dokonca sú náznaky, že Moja nemusí v novej rodine trvalo zostať na poslednej pozícii spoločenského rebríčka. Moja je veľmi inteligentná a má silné sociálne cítenie, takže nemá podobný problém ako Bikira v pražskej rodine. Moja Chelewu doslova okúzlila, keď sa dostali prvý krát spolu do vonkajšieho výbehu. Moja jej nebojácne ukazovala, čo všetko sa dá tam vonku zjesť a Niky ako správny pán háremu ich hrdo pozoroval. Pokiaľ Moja Chelewu okúzlila, tak Miky sa do Moji hneď prvý deň, len čo ju zbadal ešte oddelenú od rodiny sklom, beznádejne zamiloval. Moju hneď od začiatku chránil, snažil sa jej byť nablízku a tá sa na oplátku rada schovávala za jeho chrbát a stále vyhľadáva jeho spoločnosť. I keď Niky na prvý pohľad vyzerá ako  plyšový medvedík, je to nádherný silný a sebavedomý samec a vie to aj v pravú chvíľu predviesť. Ako každá gorila, i on je jedinečná osobnosť.

Zatiaľ čo Niky s príchodom Moji prežíva svoje šťastné obdobie, pražský samec Richard  zostal jej odchodom doslova paralyzovaný. Moja je vôbec prvý Richardov potomok ako aj prvé mláďa, ktoré od rodiny odišlo. Takže Mojin odchod bol pre rodinu doslova šok. Gorily zostali zarazené, smútili a hľadali ju. Po dvoch dňoch situáciu gorily ustáli, ale ošetrovatelia pozorovali zmeny. Celá rodina sa viac zomkla, pomáha si a čo je krásne, zapája i Bikiru, ktorá až dovtedy bola mimo skupiny. Dokonca sa Tatu nechá voziť na jej chrbte a oficiálne ju prijal za svoju ďalšiu tetu.

Jednoznačne najhoršie znášal odchod Moji jej otec, statný gorilí samec Richard. Tri dni nekomunikoval, nežral, bol apatický a poľahával. Faktor vzťahu otca k prvorodenej dcére zafungoval v plnej miere. Moja bola proste prvá vo všetkom. Preto ho to strašne zasiahlo. Takisto tam zohral úlohu pocit zlyhania a zúfalstva z toho, že Moji, ktorá bola v deň odchodu oddelená od rodiny, Richard nemohol pomôcť. Richard, bol v prvý večer odchodu Moji tak vystresovaný, že bezdôvodne napadol najstaršiu samicu Kambu a poranil jej ruku.

Znova musím zopakovať, to čo minule. Sledovať život týchto výnimočných zvierat, a k tomu v rodinnej komunite, je pre človeka veľmi zaujímavé. Najinteligentnejší tvor na zemi by si myslel, že je najdokonalejší, ale nie je to pravda. Pokiaľ človek vidí, ako sa tieto tvory dokážu obetovať, prejaviť si lásku a bezdôvodne neubližovať, tak mu príde hanba. My ľudia s našou premyslenou dokonalosťou nie sme pomaly schopní robiť niečo tak intuitívne, od srdca, ako je to u týchto krásnych primátov. A je to škoda. Sú veci, ktoré by sme mali od nich učiť, kvôli nám samým.